V ČR je jedenáct uprchlíků a proto chce Miloš zavřít hranice. To nepomůže, stejně odsud utečou.
Učiteľka sa v škole pýta detí, ako doma žijú. Marienka hovorí: „Ja žijem len s mamičkou, je prostitútka a máme toľko peňazí, že si môžeme dovoliť takmer všetko!“ Janko sa chváli: „Môj otecko je policajt a ten má toľko peňazí, že keď mu ukradnem stoeurovku z peňaženky, tak si to ani nevšimne.“ Nakoniec sa učiteľka pýta Jurka: „A čo ty, Jurko, ako doma žijete vy?“ Chlapec odpovedá: „Pani učiteľka, môj otecko je šofér kamióna. A tiež by sme mali kopu peňazí, keby nebolo tých prostitútok a policajtov…“
Jozko vypomaha u farara a ten mu nakaze, aby isiel na poschodie a doniesol mu papuce.
Tam stretne Jozko dve fararove dcery a hovori im: "Vas otec mi nakazal, aby som vas pomiloval."
"Neverime!"
"Neverite, tak sa ho opytame. Pan farar obidve?"
Ten mu zdola krici:- "Samozrejme, ze obidve.
Učiteľka na ZŠ v Bratislave se pýta, komu žiaci fandia vo futbale .Všetky deti odpovedia, že Slovanu: "... predsa sme Blaváci!"Len Jožko, že Spartaku.Učiteľka: "Prečo Spartaku, keď si z Bratislavy?".Jožko: "Moja mama fandi Spartaku, otec fandi Spartaku, tak aj ja fandim Spartaku."Učiteľka: "Prečo sa opakuješ po rodičoch? Keby bola tvoja mama šľapka a otec dement, čo by si robil?"" Tak to by som fandil Slovanu"
Jeden starý muž prišiel žiť ku svojmu synovi a jeho rodine Nemal už nikoho, kto by sa o neho postaral okrem nich. Ruky mal už slabé a roztrasené, zrak zlý a chôdzu neistú. Každý deň manželia a ich štvorročný syn jedávali za spoločným stolom. Pridal sa k nim i dedko. Jeho slabé a roztrasené ruky mu však niekedy spôsobovali problémy. Jedlo mu padalo z lyžice na zem, občas rozlial pohár mlieka a polial obrus či rozbil nechtiac plný tanier. Jeho syna to stále viac a viac hnevalo. Až jedného dňa povedal: „Musíme s tým niečo urobiť. Už mám toho naozaj dosť! Stále je jedlo na zemi, rozliate mlieko a o jeho nechutnom mľaskaní pri jedle už ani nehovorím. “ Manželia sa teda dohodli, že pre dobro všetkých dedkovi budú pripravovať jedlo na malý samostatný stôl v kúte miestnosti. Tam večeral i obedoval sám, zatiaľ čo jeho rodina jedávala spoločne. Keď mu nešťastne dva krát spadol tanier, začali mu dávať jedlo do drevenej misky. Ak niekto na dedka pri jedle náhodne pozrel, mohol vidieť v jeho očiach slzy. Hoci mal rodinu, bol neustále sám. Jediné, čo od nich počul, boli neprestajné výčitky a pichlavé slová, keď mu spadla na zem vidlička alebo keď niečo rozsypal. Štvorročný chlapček to všetko mlčky pozoroval. Jedného večera si otec všimol svojho syna, ako sedí na zemi a hrá sa s kúskom dreva, akoby niečo vyrábal. „Čo to robíš, Zlatko?“ spýtal sa ho s úsmevom zvedavo otec. Chlapček sa na chvíľu nechal vytrhnúť zo svojej hry a odpovedal: „To je miska pre teba a pre maminku, aby ste mali z čoho jesť, keď vyrastiem,“ usmial sa a pokračoval ďalej vo svojej práci. Rodičia zostali ako obarení. Nezmohli sa ani na jediné slovo. Po lícach im stekali slzy a hoci neprehovorili ani slovo, obaja vedeli, čo musia napraviť. Dedkovu stoličku dali opäť k rodinnému stolu a už nikdy ho nenechali osamote. Až do svojej smrti už jedával s rodinou. Muž ani žena sa viac nenechali rozladiť spadnutou vidličkou či rozliatym mliekom na podlahe. Uvedomili si, že aj to je prirodzená súčasť života.
