Reklama:

Chlieb dopadne vždy na natretú stranu, mačka dopadne vždy na štyri nohy.

Na ktorú stranu dopadne mačka, ktorá ma na chrbte natretý chlieb?

Ohodnotiť
(0 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé

Rusnačka na rozvodovom súde.

- Sudca: Pani odporkyňa postavte sa, a tu pred súdom povedzte, koľko krát ste bola v manželstve, manželovi neverná !

- Pán sudca, ja ša tu prišla rozvesty a ne chvality !

Ohodnotiť
(3 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé

Lekcia číslo 1: Vrana si sedí na strome a celé dni nič nerobí. Zajac uvidí vranu a pýta sa jej:"Možem tiež sediet ako ty a celé dni nič nerobit?" "Samozrejme prečo nie" odpovie mu vrana. A tak si zajac sadol na zem pod vranu a oddychoval. Z ničoho nič sa objavila liška, skočila na zajaca a zožrala ho. Manažérska lekcia: Aby si mohol len tak sediet a nič nerobit, musíš sediet velmi, velmi vysoko..

Ohodnotiť
(6 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé

Dnes je to 6 týdnů úplně bez cukru. Přestala jsem jíst maso, mléčné výrobky i mouku. Žádný kafe! Změna na těle je fantastická! Cítím se skvěle. Žádný alkohol! Držím zdravou dietu, která je kompletně veganská, bez glutamátů, kofeinu a cukru. Cvičím 2 hodiny denně! Zhubla jsem 15 kg špeku a nabrala svaly!!! 

Nevím, čí to je status, ale jsem na toho člověka tak hrdá, že jsem se rozhodla to zkopírovat a sdílet. 

Ohodnotiť
(8 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé
Ohodnotiť
(5 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé
Reklama:

Veríš na život po pôrode

V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Spýtalo sa jedno druhého:

“Veríš v život po pôrode?”

Druhé dieťa odpovie: “Samozrejme, prečo? Musí byť niečo po pôrode. Možno sa tu len pripravujeme na niečo, čo príde neskôr.”

“Nezmysel,” hovorí druhé dieťa. “Po pôrode nie je žiaden život. Čo by to bol za život?”

“Neviem, ale možnože tam bude viac svetla, než tu. Možno budeme môcť chodiť našimi nohami a jesť našimi ústami.”

Druhé dieťa odpovedá: “No to je ale nezmysel! Chodiť sa nedá. A jesť ústami? To je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený – pupočná šnúra je už teraz príliš krátka.”

“Ja si myslím, že tam niečo je a možno je to úplne inakšie, než je to tu.”

Druhé odpovedá: “Nikto sa odtiaľ nikdy nevrátil. Pôrod je koniec života a potom už nie je nič viac, než temnota a úzkosť. Nevedie to nikam.”

“No ja neviem,” hovorí prvé dieťa, “ale myslím si, že určite budeme vidieť matku a ona sa o nás postará.”

“Matka?? Ty veríš na matku? A kde je teraz?”

“Ona je všade okolo nás. V nej žijeme. Bez nej by nebol tento svet.”

“Nemôžem ju vidieť, takže je celkom nelogické myslieť si, že existuje.”

Prvé dieťa k tomu povedalo: “No ale niekedy, keď sme ticho, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť ako hladká náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom!”

Ohodnotiť
(19 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé

Je možné oplodniť ženu v behu? Nie je! Je totiž vedecky dokázané, že muž so stiahnutými nohavicami vyvynie dvakrát menšiu rýchlosť ako žena zo zdvihnutou sukňou.

Ohodnotiť
(3 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé

Predstavte si, že vám každé ráno dá banka na účet osemdesiatšesť tisíc štyristo eur. Musíte len dodržať dve podmienky. Prvá je, že čo ste cez deň neminuli, na konci dňa z účtu zmizne. Nemôžete klamať, nemôžete tú sumu previesť na iný účet, môžete ju iba minúť, ale každé ráno, keď sa zobudíte, máte otvorený nový účet s ďalšími osemdesiatšesť tisíc štyristo eurami na nový deň.

Druhá podmienka je, že banka môže túto „hru“ prerušiť bez varovania; v hociktorú chvíľu vám môže povedať, že je koniec, že účet sa ruší a iný už nebude. Čo urobíte?

Podľa mňa miniete každé euro pre svoje potešenie a na darčeky pre ľudí, ktorých máte radi. Použijete každé euro vlastne na to, aby ste vniesli šťastie do svojho života a do života tých, korí vás obklopujú.

Táto zázračná banka skutočne jestvuje a má ju každý z nás: je to čas. Každé ráno, keď sa zobudíme, dostávame darom od Boha osemdesiatšesť tisíc štyristo sekúnd života na ten deň, a keď večer zaspíme, do druhého dňa si nič neprenesieme.

Čo sme v ten deň nezažili, a neurobili je stratené. Každé ráno sa začína tento zázrak odznova. Platí však aj druhá podmienka: život sa môže hocikedy zastaviť… Tak teda čo spravíme s našimi každodennými osemdesiatšesť tisíc štyristo sekundami? Záleží len a len od nás..

Ohodnotiť
(22 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé

Jedného dňa učiteľka napísala na tabuľu nasledovné.....

9x1=7

9x2=18

9x3=27

9x4=36

9x5=45

9x6=54

9x7=63

9x8=72

9x9=81

9x10=90

Keď skončila, pozrela sa na žiakov a VŠETCI sa smiali, pretože PRVÝ príklad bol zle vypočítaný. 

Učiteľka povedala:

Ten prvý príklad som napísala zle NASCHVÁL, pretože som vás chcela NAUČIŤ niečo veľmi DÔLEŽITÉ..

Je to na to aby ste vedeli ako vás bude brať celý svet...

Vidíte, že 9 krát som napísala výsledok SPRÁVNE a nikto ste ma za to nepochválili no VŠETCI ste sa smiali a kritizovali ma kvôli JEDNEJ chybe, ktorú som urobila...

Svet vždy bude čakať na chybu, ktorú urobíš a málokedy si všimne milióny správnych vecí, ktoré robíš. Preto si nerob veľkú hlavu z toho keď urobíš chybu

Ohodnotiť
(9 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé

Jeden starý muž prišiel žiť ku svojmu synovi a jeho rodine Nemal už nikoho, kto by sa o neho postaral okrem nich. Ruky mal už slabé a roztrasené, zrak zlý a chôdzu neistú. Každý deň manželia a ich štvorročný syn jedávali za spoločným stolom. Pridal sa k nim i dedko. Jeho slabé a roztrasené ruky mu však niekedy spôsobovali problémy. Jedlo mu padalo z lyžice na zem, občas rozlial pohár mlieka a polial obrus či rozbil nechtiac plný tanier. Jeho syna to stále viac a viac hnevalo. Až jedného dňa povedal: „Musíme s tým niečo urobiť. Už mám toho naozaj dosť! Stále je jedlo na zemi, rozliate mlieko a o jeho nechutnom mľaskaní pri jedle už ani nehovorím. “ Manželia sa teda dohodli, že pre dobro všetkých dedkovi budú pripravovať jedlo na malý samostatný stôl v kúte miestnosti. Tam večeral i obedoval sám, zatiaľ čo jeho rodina jedávala spoločne. Keď mu nešťastne dva krát spadol tanier, začali mu dávať jedlo do drevenej misky. Ak niekto na dedka pri jedle náhodne pozrel, mohol vidieť v jeho očiach slzy. Hoci mal rodinu, bol neustále sám. Jediné, čo od nich počul, boli neprestajné výčitky a pichlavé slová, keď mu spadla na zem vidlička alebo keď niečo rozsypal. Štvorročný chlapček to všetko mlčky pozoroval. Jedného večera si otec všimol svojho syna, ako sedí na zemi a hrá sa s kúskom dreva, akoby niečo vyrábal. „Čo to robíš, Zlatko?“ spýtal sa ho s úsmevom zvedavo otec. Chlapček sa na chvíľu nechal vytrhnúť zo svojej hry a odpovedal: „To je miska pre teba a pre maminku, aby ste mali z čoho jesť, keď vyrastiem,“ usmial sa a pokračoval ďalej vo svojej práci. Rodičia zostali ako obarení. Nezmohli sa ani na jediné slovo. Po lícach im stekali slzy a hoci neprehovorili ani slovo, obaja vedeli, čo musia napraviť. Dedkovu stoličku dali opäť k rodinnému stolu a už nikdy ho nenechali osamote. Až do svojej smrti už jedával s rodinou. Muž ani žena sa viac nenechali rozladiť spadnutou vidličkou či rozliatym mliekom na podlahe. Uvedomili si, že aj to je prirodzená súčasť života.

Ohodnotiť
(12 hlasov)
Zverejnené v Zaujímavé