Som rýchly a vytrvalý !!! Rýchlo sa unavím a dlho mi to vydrží.
Vráti sa muz neskoro domov zo sluzobnej cesty a nájde vo svojej Posteli pri zene cudzieho chlapa. Zacne ho mlátit hlava
- nehlava. Na ten hluk sa zobudí v detskej izbe malý syncek, pribehne do spálne, pozoruje bitku a zacne povzbudzovat: "Parohami ho naber ocino, parohami" !
Pravidelne sa snažím robiť dobré skutky pre neznámych ľudí už dlhšiu dobu.
Keď som týždeň dozadu fajčil pred budovou, videl som vonku postávať obézne dievča, cca. 24-25 ročné, úplne asociálne. Začal som sa s ňou rozprávať, aj keď koktala a červenala sa jedna radosť.
"Muži sú povrchné svine".
"Ja nie som", hovorím jej.
"Ok, ale aj tak sa ti nepáčim" (nehovorím, že nemala pravdu, tučné prasiatko, 4/10 max.)
"Podľa mňa si úplne zlatá" (trošku som si nagrckal do úst)
Dala mi číslo, chvíľu sme smsk-ovali (nikto sa jej 25 rokov ani nedotkol, úplná nerdica). Rozhodol som sa si zlepšiť karmu a vytiahol som ju na večeru (žiadny McDonald, celkom drahá reštika).
Následne odvoz domov a ako sedíme v aute, úplne je nervózna. Tak ju pritiahnem, pobozkám, pohladkám jej tlsté cecky...
"Zájdeme ku tebe hore?"
"Neviem, či je to dobrý nápad, bývam s babičkou..."
"V pohode, aspoň sa zoznámim"
S babkou si hneď padneme do oka, mega zábavná, rozpráva srandičky, kým jej vnučka sedí a červená sa od hanby.
Nakoniec sme samozrejme skončili v izbe, vytrtkal som z nej dušu, že sa ešte aj susedom klepali kolená.
Asi po hodinke a pol ma udýchane zastavila, s tým, že: "Mali by sme prestať, počujem vnučku plakať v kuchyni."
Je dobré raz za čas urobiť dobrý skutok. Kebyže to robí každý, svet bude lepším miestom!
Nedávno mi bola diagnostikovaná nasledujúca choroba – VPDSP. Vekom Podmienený Deficit Sústredenia Pozornosti. Prejavuje sa napríklad takto:
Rozhodnem sa poliať záhradu.Keď idem k hadici visiacej na stene garáže, všimnem si, že aj auto potrebuje opláchnuť.Idem si pre kľúč od auta, aby som ho postavil na priestor pred garážou. Pritom uvidím na stolíku v predsieni neotvorenú poštu.Asi bude rozumné sa pozrieť, či tam nie sú nejaké zloženky na zaplatenie. Položím kľúče od auta na stolík a začnem triediť poštu.Pritom vidím kopu reklamných letákov a idem ich hodiť do odpadkového koša v kuchyni. Vidím, že je plný, takže letáky položím na linku a idem vyhodiť odpadky z koša do kontajnera na ulici. Pritom si uvedomím, že vedľa kontajnera je schránka na poštu, takže by bolo dobré hneď vhodiť do schránky i ten list, čo som večer napísal.Idem pre list do izby.Na stole pri liste stojí hrnček s kávou, ktorú som pred chvíľou pil. Vezmem ho do ruky a cítim, že káva už vychladla.Nevadí, uvarím si nový hrnček kávy. Vezmem hrnček a idem do kuchyne.Cestou vidím, že kytica vo váze začína vädnúť. Položím hrnček na parapet, chcem vziať vázu a napustiť do nej čerstvú vodu.Pritom uvidím na parapete svoje okuliare , ktoré som hľadal ráno. Musím si ich dať na svoj pracovný stôl, aby som o nich vedel.Ale najskôr predsa len dolejem vodu do vázy. Položím okuliare, vezmem vázu do ruky a vidím, že za vázou leží diaľkové ovládanie od televízora. Preboha, zase ho budeme večer hľadať.Musím ovládač položiť k televízoru v obývačke. No, ale to počká, najprv je predsa nutné doliať vodu do vázy.Idem do kuchyne a napustím vodu do vázy. Pritom mi vyšplechne na kuchynskú linku. A trochu i na podlahu.Idem do kúpeľne pre handru, aby som to utrel. Potom sa vraciam do predsiene a premietam, čo som chcel urobiť. Večer: záhrada nie je poliata, auto nie je umyté (a nemôžem k nemu nájsť kľúče), na okne je hrnček so studenou kávou, kvety vo váze sú už úplne zvädnuté, list nie je vhodený do schránky(a tiež ho nemôžem nájsť), stratili sa mi okuliare a televízor musíme ovládať ručne, ovládač je bohvie kde. Divím sa, že nič nie je hotové, aj keď som sa celý deň nezastavil a som dočista uťahaný.
Vojde chlap do reštaurácie a sadne si k baru vedľa smutného, skleslého a plačúceho muža: – Čo sa vám stalo? – je zvedavý. – Ale, v januári mi zomrela matka a zanechala mi sto tisíc euro. – To je strašné! – O mesiac, vo februári, mi umrel otec a nechal po sebe päťdesiat tisíc euro. – Ježiš, to je hrozné, obaja rodičia takto po sebe! Smutný muž pokračuje: – V marci mi zomrela náhle teta a tá mi zanechala tiež peknú čiastku, dvadsať tisíc. – Tomu už neverím, traja blízki príbuzní za tri mesiace, to ma ani neprekvapuje, že plačete. – súcití muž s plačúcim hosťom. – No a minulý mesiac… vôbec nič!
Rozprávajú sa traja najvýznamnejší chirurgovia sveta Američan, Angličan a Slovák v ktorej krajine bol najvýznamnejší chirurgický zákrok. Američan vraví: ” U nás chlapovi odtrhlo nohu v kolene, my sme mu ju prišili a tento rok vyhral maratón.” Angličan: ” To je nič! U nás odtrhlo chlapovi ruku v ramene, my sme mu ju prišili a tento rok sa stal majstrom sveta v pretláčaní.” Obaja sa pozreli na Slováka … ” A u vás je čo také významné, že si tu?” Slovák na to: “Na Slovensku máme fabriku , tam na jedného chlapa spadol veľký kus železa a ostal po ňom len k*k*t. My sme mu dorobili ruky a nohy , dali prilbu a do dneska robí manažéra v tej fabrike .”
Přijde alkoholik k doktorovi na léčení a ten se ho ptá: - "Kolik denně vypijete?" - "Tak litr vodky." - "A jak dlouho pijete?" - "Ne tak dlouho, od dětství." - "No dobře. Takže začneme s léčbou?" - "Ano." - "Dva půldecáky denně a ani kapku víc!" - "Dva půldecáky! Dobře, pane doktore!" Na druhý den uvidí doktor tohoto pacienta jak se jen taktak drží na nohách a prozpěvuje si. Doktor mu vyčítá: - "Ale pane, vždyť jsme se domluvili, že vypijete maximálně dva půldecáky." - "Můj milý doktore a ty si myslíš, že se léčím jen u tebe?"
