Pubertiak: Spi s mobilom, jedáva s mobilom ,na záchod chodí s mobilom. A keď ho voláte, tak nepočuje.
Chlápek sedí sám doma, když najednou uslyší klepání na dveře. Jde otevřít a venku stojí dva policajti a ptají se, jestli je ženatý. Když jim řekne, že ano, chtějí vidět fotku jeho manželky. Tak jim jednu ukáže, policajti se na sebe podívají a jeden praví:
"Je mi to moc líto, ale vypadá to, že vaši manželku srazil kamión."
"Já vím, ale má skvělou povahu a celkem dobře vaři."
Babka sa prihlásila na univerzitu. Doklady mala v poriadku, skúšky urobila, a tak ju prijali. Ale predsa si komisia neodpustila jednu otázku:
”Babka, načo vám bude v penzii vysoká škola?”
”To nie kvôli sebe, ale kvôli dedovi. Ten starý cap strašne rád trtká študentky.”
Gratulujem! Nám všetkým, ktorí máme
okolo 20-40 rokov. Podľa dnešných
pravidiel a zákazov by sme my, deti
narodené v 80,90. rokoch, nemali vôbec
šancu prežiť. Naše postieľky boli
maľované farbou, ktorá obsahovala olovo. Nemali sme žiadne pre deti
bezpečné fľaštičky na medicínu. Žiadne
poistky na dvere a okná. Keď sme išli na
bicykli / kolobežke, nemali sme helmy.
Pili sme obyčajnú vodu z hadice a
......nie...... z fliaš. Jedli sme chlieb a maslo, pili limonády s cukrom a neboli sme
obézni, pretože sme stále lietali niekde
vonku. Z jednej fľašky nás obvykle pilo
niekoľko, ale všetci sme to v zdraví
prežili. Niekoľko hodín sme sa morili a
stavali káry zo starých nepotrebných vecí, jazdili sme z kopca len aby sme
potom prišli na to, že sme zabudli na
brzdu. Až po niekoľkých "mäkkých"
pristátiach sme ju namontovali. Skoro
ráno sme sa šli von hrať a prišli sme
domov, až keď sa vonku rozsvietili lampy. Rodičia si užili pekné nervy, ale
mobily neexistovali, takže nebolo kam
volať. Nemali sme žiadne Playstation,
Nintendo eller X-box - vlastne ani
televízne hry, žiadnych 99 televíznych
kanálov, žiadny surround-sound, počítače, chatrooms a internet. Mali sme
kamarátov, boli sme vonku a vyhľadali
sme si ich! Spadli sme zo stromu, porezali
sa, zlomili si ruku či nohu, vyrazili si zuby,
ale nikto kvôli tým úrazom nebol
žalovaný. Boli to úrazy a nikto neniesol vinu - len my! Bili sme sa, mali sme
modriny, ale naučili sme sa to
prehryznúť. Našli sme si hry s tenisákmi,
palicami a jedli sme aj trávu (hlavne
šťavel). Aj keď nás druhí varovali, nikdy
sme si nevypichli oko. Posledných 30 rokov bolo explóziou nových nápadov.
My sme mali voľnosť i zodpovednosť -
naučili sme sa chovať a poradiť si.
Blahoželám! Daj si to do statusu, ak si
zažil toto...
To bol život