POVINNÉ PRE TÝCH, ČO SA NARODILI PRED ROKOM 1980
Tí, čo sa narodili pred rokom 1980 sú skutoční hrdinovia, akýsi hollywoodski majstri prežitia. Ale skutočne ! Len sa zamysli nad tým, tí čo sa narodili pred rokom 1980, teda MY – je to hotový zázrak, že sme prežili. My sme ešte nemali detské sedačky v autách, fľaštičky na lieky a chemikálie sa dali ľahko otvoriť, neboli vybavené žiadnymi figliarskymi detskými zátkami, ani šuflíky a dvere nemali bezpečnostné zámky. A keď sme sa išli bicyklovať, nie že sme nemali prilby a chrániče, ale ani poriadny bicykel sme nemali. To nebola vôbec sranda. My sme ešte pili vodu z vodovodu a nemali sme ani predstavu o tom, čo znamená presne pojem minerálka. Nenudili sme sa, keď sme mali príležitosť, išli sme sa von hrať. Áno, von ! Celý deň sme boli vonku a naši rodičia len dúfali, že ešte žijeme a sme vcelku, veď ani klasický telefón nemal každý, nie to ešte mobil. Hlavne nie my, deti ! V lete sme behali vo vysokej tráve a v blízkom lese, predsa sme nemali vyrážky a alergické záchvaty. Nevedeli sme, čo je alergia na peľ a o ambrózii sme si mysleli, že je to nejaký zvláštny druh žihľavy. Keď sme spadli, poranili sme sa, zlomila sa nám niektorá končatina, alebo sme si len jednoducho rozbili hlavu, nikto nikoho kvôli tomu nezažaloval. Na vine sme boli proste my. Dokonca keď silnejší z nudy zmlátil menšieho a slabšieho, aj to bolo v poriadku. Toto takto fungovalo a naši rodičia sa nestarali do toho. Naše stravovacie návyky podľa dnešných poradcov na zdravú výživu obsahovali v jedlách viacnásobnú smrteľnú dávku škodlivín. Ešte aj obézne americké dieťa, ktoré denne posilňuje v Mc-Donaldse by padlo na zadok od úžasu, čo všetko sme my pojedli.Len si spomeňme na školskú jedáleň. A predsa sme tu. Kakao neobsahovalo vitamíny A, B, C, D a E, volalo sa proste Granko a nám to úplne stačilo ku šťastiu. Pili sme sirupy a malinovky, ktoré ani zo správ nepočuli o umelých sladidlách a konzervačných látkach, boli vyrobené z ozajstného cukru. Limonády sme si miešali sami a na neumytom ovocí sme si maškrtnícky pochutnávali priamo zo stromov. Mali sme kamarátov ! Takých, s ktorými sme sa stretli na ulici, na ihrisku a v klube pri pingpongovom stole. Keď neboli tam, jednoducho sme zapískali alebo sme zazvonili k nim a oni nás pustili dovnútra. Nemuseli sa pýtať rodičov a ani my sme sa nemuseli pýtať našich ! Nenosili nás rodičia všade autom … A predsa sme tu. Na krku nám visel kľúč od domu, keď sme sa išli hrať, často sme bojovali s palicami, hrali sme sa na indiánov a schovávali sme sa na nebezpečných staveniskách, hádzali sme jeden druhého loptou, kameňmi…a predsa sme tu. Nevybili sme jeden druhému oči a ostatné rany sa aj tak zahojili. Futbal mohol hrať len ten, kto vedel hrať. Vtedy ešte platil nepísaný zákon, ktorý dnes už málokto pochopí : „Rob to, čomu rozumieš“. A tí, čo hre nerozumeli, mohli len smutne pozerať z diaľky a hľadať si iných spoluhráčov. Lásku sme sa neučili z brazílskych telenoviel, len sme ju jednoducho prežívali. Po prvom bozku sme šťastní a zaľúbení bežali po ulici tak, ako by sme už nikdy nechceli zastať. Keď sme dostali zaucho od učiteľa neprebodli sme ho hneď nožom, nedávali sme ho na súd a nesťažovali sme sa doma rodičom. Ba, naopak, radšej sme to ani neprezradili. Poznali sme zákony a keď sme ich porušili, rodičia sa nás nezastali. Pretože nás naučili tak žiť, aby sme vedeli čo znamená POVINNOSŤ, SVEDOMIE, ZODPOVEDNOSŤ a DOBRÝ POCIT. Poznali sme ozajstný zmysel týchto slov. Takí sme boli MY. Hrdinovia jednej po minutej doby, nad ktorou sa dnešná mládež len nechápavo usmieva.
Pacient sa dozvedel , že je nevyliečiteľne chorý a onedlho umrie , tak vraví lekárovi : – Pán doktor, mám jedno želanie – napíšte mi potom, že som umrel na AIDS. – Ale prečo ? Veď máte predsa rakovinu ! – No, mám na to tri dôvody : Po prvé – takú chorobu u nás na dedine ešte nikto nemal ! Po druhé – ten, čo mi chodil za ženou zomrie od strachu ! Po tretie – nikto sa jej do smrti už nedotkne !
Sedím si ako každý deň v mojom obľúbenom bare. Náhle príde dovnútra tá najkrajšia žena, ktorú som dovtedy videl. Rozmýšľam, ako by som ju mohol osloviť, nakoniec jej nechám od vrchného priniesť tú najdrahšiu fľašu šampanského, ktorú lokál ponúka. S poznámkou na lístočku, že by som ju rád s ňou spoločne vypil. Prečíta lístoček, usmeje sa na mňa a nechá mi od vrchného priniesť lístoček naspäť. Na ňom je napísané: “Vážený pane, aby som s Vami túto fľašu spoločne vypila, musí vo vašej garáži stáť Mercedes, na Vašom bankovom konte musí byť jeden milión Euro vo vašich nohaviciach sa musí nachádzať 17 cm a vilka na Kanárskych ostrovoch by tiež potešila .” Prečítam s úsmevom jej poznámku a píšem naspäť: “Vážená pani, v mojej garáži sa nachádza jedno Porsche, jedno Ferrari, jedno Bugatti a je tam aj jeden Mercedes. Na mojich 8 bankových kontách sa nachádza na každom po 2 milióny Euro , jednu vilku mám na Bali, ďalšiu v Ríme, jednu na Floride a jednu ešte v Rakúsku. Ale NIKDY v živote, ani pre tú najkrajšiu ženu na svete, by som si nenechal odrezať 6 cm. “
Dvaja muži vyjdú neskoro v noci z reštaurácie a vidia, ako im v diaľke miznú zadné svetlá posledného autobusu. “Čo budeme robiť, tu taxíky nejazdia, ako sa teraz dostaneme domov?”, Bedáka jeden. “Vieš čo?”, Navrhne ten druhý, “tu sú garáže dopravných podnikov, vlezieme tam a jeden autobus si vypožičiame.” “Tak dobré”, súhlasí prvý muž, “tak choď pre autobus, ja budem strážiť.” Druhý muž tam vlezie a keď sa pol hodiny nič nedeje, vydá sa ten prvý za ním. “Čo sa deje?”, Pýta sa. “Ale, nemôžem nájsť dvadsať dvojku. Budeme musieť ukradnúť tridsať štvorku a vystúpiť pri kostole.”
Príde prefarbená blondínka k bačovi a pýta sa: „Bača, keď uhádnem koľko máte oviec, môžem si jednu vziať?“ Bača: „Áno.“ Prefarbená blondínka: „273.“ Bača: „Áno, môžeš si jednu vziať.“ Prefarbená blondínka si vezme jednu ovcu, ale bača za ňou kričí: „Hej, blondínka stoj!“ Prefarbená blondínka: „Skadiaľ viete, že som blondínka?“ Bača: „Poviem ti, keď mi vrátiš psa.“
Manžel sa vráti hladný domov otvorí chladničku a tam nahý chlap. “Kto si?” “Fero.” “A čo tu robíš?” “Jem klobásu.” Manžel sa s tým pochváli v práci a kolega mu hovorí: “Ty si ale blbec – to bol milenec a mal si mu rozbiť hubu!” Manžel sa vráti domov, otvorí chladničku a tam zase chlap. “Kto si?” “Milan.” “A čo tu robíš?” “Jem klobásu.” “Tak počuj, keď uvidíš Fera, povedz mu, že mu rozbijem hubu!”
Na hodine prírodopisu dá pani učiteľka medzi žiakov kolovať vypchatú sovu. Keď sa dostane až k Jankovi, začne ňou ďobať do Marienky. Tá to okamžite oznámi učiteľke, ktorá si od Janka vypýta žiacku knižku a napíše do nej: “Váš syn obťažoval Marienku vtákom.” Po chvíli si uvedomí, čo napísala a vypýta si od Janka gumu. Ten ju však nemá. Učiteľka sa rozzúri a do žiackej knižky dopíše: “A nemal ani gumu!”
Slovenský minister pre školstvo, telovýchovu a kozmonautiku sa pýta amerického veľvyslanca – potom čo tento nám v NASA vyjednal, že môžeme letieť do vesmíru – čo za to? A nasleduje tento dialóg: „Podporíte nás vo vojne s Polynéziou?“ „ Vy bojujete s Polynéziou?“ „Zatiaľ nie, ale vykonali sme tam pár vrtov a zistili sme, že je tam ohrozená demokracia …“
Dvaja kamaráti popíjajú večer v krčme a jeden sa začne druhému zverovať. “Neviem čo už mám robiť, keď sa vraciam v noci domov z krčmy. Najskôr, ako vojdem na príjazdovú cestu ku garáži tak vypnem motor, potom svetla a zájdem tam zotrvačnosťou. Potom si dám dolu topánky, po špičkách vyjdem po schodoch hore a v kúpeľni sa odstrojím. Opatrne si ľahnem do postele, ale moja žena sa vždy zobudí a začne na mňa kričať , čo si to dovoľujem prísť tak neskoro domov! ” “No kamarát, to preto ,lebo máš zlý prístup k tejto veci. To ja do garáže vletím až škrípu gumy vyrútim sa po schodoch hore, hodím topánky do skrine, skočím do postele, capnem starú cez zadok a spýtam sa:” Si taká nadržaná ako ja ? A ona predstiera, že tvrdo spi…“
Čo si robil cez prázdniny Jožko
– Bol som pri mori s maminkou a jej novým priateľom.
– A čo, páčilo sa ti? Skamarátil si sa s “novým ujom”?
– On je super kamoš! Každé ráno ma brával loďkou päť kilometrov od pláže a ja som vždy potom plával k brehu.
– A vládal si toľko plávať?
– Plávanie bolo fajn, ale najhoršie bolo vymotať sa z vreca
Keď sa manželka vrátila po týždni z dovolenky s dcérami, našla ma v posteli s mojim kamošom Ferom. Hovorím jej: „Nie je to ako to vyzerá,Fero je tlstý, má bradavice, smrdí, chrápe, vôbec sa mi nepáči a nemali sme žiaden sex!” Manželka: „Tak prečo ho máš teda v posteli?” Ja: „Vieš…Veľmi si mi chýbala…“
Príde manžel domov a žena hneď vyzvedá:
“Kúpil si chleba?”
Manžel odpovie:
“Chleba, nákupy, to nie je chlapská robota, láska moja.
“Tak sa vyzleč a poď robiť chlapskú robotu, láska moja.”
“Kriste pane, ty vôbec nerozumieš srande, daj sem tú tašku!”
