„Dědo, proč vlastně nemáš životní pojistku?"
„Abyste všichni mohli být skutečně smutní, až zemřu."
Mišo a Dora sa vracajú z dovolenky a vezú si so sebou ako suvenír skroteného
tchora domáceho. Radia sa ako ho prevezú cez hranicu. Dora navrhuje:
- Čo keby som si ho strčila do nohavičiek? Tam sa mi vari pozerať nebudú.
- Ale, čo ten smrad?
- No čo...? Keď zdochne, tak zdochne...
Dvaja kamaráti došli k záveru, že už to takto ďalej nejde, že už to pitie je najvyšší čas nechať. Mali však ešte jednu fľašu vodky. “Nech za nás rozhodne osud,” povedal ten prvý po chvíľke váhania. “Ty sa otočíš ku mne chrbtom a ja zatiaľ tú fľašu schovám tu do toho stola. Buď do pravého, alebo do ľavého šuplíka. Keď uhádneš správny šuplík, fľaša spolu ešte vypijeme. Keď neuhádneš, vylejeme vodku do umývadla. “Stalo sa. Kamarát sa otočil chrbtom, fľaša zmizla v šuplíku a dotyčný váhavo zašepkal: “V pravom šuplíku.” “No, tak to bola skúška,” hovorí prvý kamarát. “A teraz sa poriadne sústreď a hádaj naozaj!”
Sedí v reštaurácii dáma po staršieho veku, na tanieri voňajúce rezne ,dáma však nezačne jesť , stále nad niečím rozmýšľa . U susedného stola pozoruje onú dámu pán a po chvíli sa k nej obráti a zdvorilo sa pýta: “Prepáčte, vidím, že máte nejaké ťažkosti. Môžem vám nejako pomôcť?” Dáma sa trochu zarazí a rozpačito vykoktá: “Viete, zabudla som si doma umelý chrup …” “Nič ľahšieho,” hovorí pán, “s tým vám môžem veľmi ľahko pomôcť .” Siahne do kufríku a podá dáme potrebný predmet. “Príliš veľký …” “Tak snáď tento?” navrhne sused a podá ďalší chrup. “Príliš malý,” hovorí po chvíli dáma a vracia onú vec pánovi. “A čo tento?” podáva pán tretí chrup. Dáma okúsi, usmeje sa a dá sa do jedla. Keď doje, obráti sa k láskavému susedovi s ľúbezným úsmevom: “Ani neviem, ako vám mám poďakovať. Veľmi ste mi pomohol. Vy ste určite významný zubný lekár, špecialista, že?” “Kdeže pani,” vraví ten láskavý pán, “ja som celkom obyčajný hrobár …”