Manželka volá s plačom domov manželovi ,že jej mama umiera v nemocnici, možno sa nedožije zajtrajška a preto by bolo vhodné, keby sa s ňou manžel prišiel do nemocnice rozlúčiť. Manžel na to odpovedá: “Drahá, večer je ale dôležitý futbalový zápas…. liga majstrov!” “No tak si to nehraješ a pozrieš si na to neskôr.” „ Ok miláčik „ Za pár minút sa manžel objaví v nemocnici s kamerou a statívom…
V škole prebieha pracovné vyučovanie. Učiteľ hovorí o bezpečnost i práce. A uvedie príklad. Išiel chlapec po ulici a spadla mu na hlavu tehla. Chlapec umrel. A raz išlo dievča s prilbou, spadla na ňu tehla a ona sa iba usmiala a šla ďalej. Ozve sa Móricko: - Áno, tú poznám, dodnes chodí v prilbe a usmieva sa.
Denník motorkára :
Bol som chlap, odvážny, slobodný a mal som dlhé vlasy. Moja žena sa so mnou zoznámila a nie naopak. Manželka za mnou úplne šalela. Bolo jedno kam som išiel, ona tam už bola. Je tomu už 12 rokov. Vtedy som bol zarytý motorkár, obliekal som si čierne tričká, roztrhané rifle a motorkárske čižmy, a mal som dlhé vlasy. Samozrejme mal som oblečenie aj na výnimočné udalosti. Vtedy som si obliekol čierne tričko, roztrhané rifle a biele tenisky. Domáce práce boli len problémy, ktoré som obchádzal kým sa dalo. Ale mal som rád seba aj život. Takto sa so mnou aj zoznámila. “Ty si môj idol. Si taký mužný, taký divoký a slobodný.” Onedlho sa skončila moja sloboda, lebo sme sa rozhodli, že sa vezmeme. Prečo aj nie, bol som chlapský odvážny, skoro slobodný a mal som dlhé vlasy…aspoň do svadby. Krátko pred svadbou počujem, ako vraví: “Aspoň k holičovi by si mohol ísť, predsa len prídu aj moji rodičia na svadbu.” Po hodinách – nie dňoch a nekonečných slzách som súhlasil a nechal som sa ostrihať na krátko, predsa len som ju miloval, no a čo, bol som mužný, odvážny, skoro slobodný a prerástlo mi to cez hlavu. Bol som taký milý. “Láska, milujem ťa takého, aký si” šepkala mi. Život bol v poriadku, až na to, že mi hlava trochu mrzla. Prišli týždne kľudného spolužitia, kým sa manželka predo mnou neobjavila s veľkou taškou pod pazuchou. Priniesla košeľu, pletený pulóver (už len pri začutí tohto slova mi behá mráz po chrbte) a nové nohavice a povedala: “Prosím ťa, vyskúšaj si tieto veci.” Po dňoch, týždňoch, nie mesiacoch a nekonečnom množstve papierových vreckoviek som bol zlomený a obliekol som si košeľu, pletenú vec a nohavice. Potom prišli čierne topánky, sako, kravata a módny kabát. Ale ja som bol mužný, odvážny, smrteľne pekný a prerástlo mi to cez hlavu. Potom prišiel najväčší boj. Boj o motorku. V skutočnosti netrval dlho, pretože v čiernom obleku, ktorý vždy štípe a pichá, sa veľmi bojovať nedá. A aj topánky mi tlačili nohu. Ale nevadí, bol som mužný, občan, skoro slobodný a šoféroval som kombi a prerástlo mi to cez hlavu. Po rokoch prišli ďalšie boje, ktoré som v mori sĺz prehral. Všetky. Umýval som riad, žehlil som, chodil som nakupovať, hity som sa učil naspamäť, pil som červené víno a v nedeľu som chodil na prechádzky. No a čo – pomyslel som si, som pod papučou, väzeň, bolo mi na hovno a prerástlo mi to cez hlavu. Jedného krásneho dňa sa manželka postavila predo mňa so zbalenými kuframi a povedala: “Odchádzam.” Celkom ohúrený som sa spýtal “Prečo?”. Ona na to: “Už ťa nemilujem, pretože si sa veľmi zmenil. Už nie si ten muž, ktorého som kedysi spoznala.” Prednedávnom som ju stretol. Jej “nový” chlap je dlhovlasý motorkár v roztrhaných rifliach, s tetovačkami, sa na mňa ľútostivo pozrel. Myslím, že mu pošlem čiapku.
Do krčmy prijali novú čašníčku a starý krčmár jej hovorí:
- Chodia ku nám dvaja hluchonemí bratia. Ked ukážu palec hore,chcú pivo. Keď dole,chcú rum. Pochopila si to?
- Jasnačka.
Bratia prídu a objednávajú. Palec hore,dole. Pivo,rum,pivo,rum...
Takto vypijú po desať piv,desať rumov. A odrazu zdvihnú ruky a otvoria ústa.
Mladá v šoku,lebo nevie čo chcú tak volá krčmarovi.
-Tí dvaja vypili po desať piv,desať rumov a teraz majú ruky hore a otvorené ústa. Neviem čo chcú.
- Toho si nevšímaj. Už sú najebaní a spievajú...
Jeden týždeň som bola objednaná ku gynekológovi na prehliadku, ale jedno ráno, keď som to nečakala, tak mi sestrička volala, že som bola presunutá na vtedajšie ráno na 9:30. Každého som práve vychystala do práce a do školy a už bolo okolo 8:45. Kedže cesta tam trvá 35 minút, naozaj som nemala veľa času nazvyš. Ako väčšina žien v týchto prípadoch, aj ja si veľmi potrpím na hygienu pri takýchto návštevách, ale bolo jasne, že dnes ráno nebudem mat šancu.
Rýchlo som vbehla do kúpeľne, strhla pyžamo zo seba, namočila som uterák na tvar, čo ležal vedľa umývadla, umyla som sa nim tam dolu, aby som bola ako-tak prezentovateľna, hodila uterák do špinavého prádla, hodila niečo na seba a utekala k autu.
V čakárni som bola iba par minút, keď ma zavolali dnu. Ako to už býva, vyhupla som na stôl, otočila tvar na druhu stranu miestnosti a predstierala, že som niekde inde. Preto ma trochu prekvapilo, keď gynekológ zahlásil: “Aaaah, dnes sme si dali na sebe extra zaležať, však áno?” Neodpovedala som. Zvyšok dňa prebehol ako vždy, nejaké nákupy a varenie. Keď prišla moja 7 ročná dcéra zo školy, tak išla do kúpeľne a pýta sa “Mami, kde je môj uterák na tvar?” Hovorím jej “Je v špinavom prádle, vezmi si zo suplika čistý”. Ona na to “Nie, potrebujem ten, čo tu bol dnes ráno – schovala som si doňho všetky svoje trblietky.”
Potkaly se na trhu tři kamarádky. Ta jedna povídá:
„Ten můj Franta, jak mu sáhnu na pytlík, tak ho má studený.“
Ta druhá:
„Ten můj Pepa taky.“
Třetí neřekla nic.
Na druhý den se opět sejdou na trhu a ta třetí, co neříkala nic, má
monokla pod okem.
„Proboha, co se ti stalo?“
„Ale, večer jdu spát s manželem, sáhnu mu na pytlík a říkám: Ty ho
máš studený jak Franta a Pepa.“
