Prišol Fero domu od dohtora: „…ta mi hvarel, že zato me furt šverbi a ščipe, bo mam zlatu žilu! A taku masc mi dal, a maš mi totu zlatu žilu masirovac, Maňo. Rano i večar…“ Maňa: „Joj! Ta aľe ja ňeznam jak to mam masirovac…!“
Fero: „Ta jak?!? Šak jak ten dohtor… Kazal mi kľeknuc na štyri, ľavu ruku mi dal na ľave pľeco, pravu ruku mi dal na prave pľeco a… Do svatoho!!! To s čim me on vlastňe cali čas masiroval?!?!?
Dzifka sebe persi raz donese domu frajira, ze ho predstavi rodzine. Cavo dojdze, cala rodzina uz sedzi pri stole na veceru. Pod stolom lezi pes. Sedne sebe a dajako nekomfortne se citi. Proste mu treba perdnuc. Trime, trime ale neutrimal a puscil takoho ticheho prieskumnika. Reakcija na sebe nenechala dluho cekac:
-Dunco! , okrikol ocec psa.
Cavo sebe dume ze jak fasa, ze to zvalili na psa. Padnul pripitok, predjedlo a zas to na noho prislo.
-Dunco boha uz !, zvreskne zas ocec.
Chlop se v duchu smeje ale aj kus luto mu prislo teho psa bo uz znal ze na noho zas idze tlak. A puscil dalsoho...
-Dunco ! Boha tvojho idz uz het s tadzi bo nakonec se ten chuj na tebe visere:)
Dopis vojákovi : - Drahý Dušane ! Musím se přiznat , že co jsi pryč , čtyrykrát sem tě podvedla. Prosím tě , pošli mi zpět mojí fotku, kteoru jsem ti dala. S pozdravem , Naďa. Voják šel za svými kamarády a posbíral fotky , bez kterých by se obešli - přítelkyň , sester, sestrenic.. Spolu s fotkou Nadi je všechny vložil do obálky a připsal : - Je mi líto, ale už jsi nepamatuju , kdo jsi . Vyber si svojí fotku a zbytek mi pošli zpátky. Zdraví Dušan
Z Ameriky na Rusko letí jadrová raketa, a opačným smerom z Ruska na Ameriku tiež letí raketa. Na polceste sa stretnú a zastavia sa na kus reči. Ruská raketa vytiahne balalajku, butylku vodky, pirôžky, podebatujú, pripijú si najprv na stretnutie, potom na víťazstvo, potom na svetový mier… Po chvíľke americká raketa hovorí: „Už cítim, že mám v hlavici, nedoletím do cieľa…“ Ruská raketa ju priateľsky objíme a ponúkne sa: „Poď, pôjdeme, odprevadím ťa domov…“
Veronika a Michal sú pacienti v blázinci. Jedného dňa sa prechádzajú okolo bazéna a v tom Michal náhle skočí do vody. Potopí sa ako kameň a nevypláva. Veronika skočí za ním, aby ho zachránila, ponorí sa až na dno a Michala vytiahne z vody von. Keď sa o tomto hrdinskom čine dozvie riaditeľ, okamžite dá príkaz prepustiť Veroniku z ústavu, lebo zistil, že je úplne zdravá a príčetná. Ide teda za ňou, ...aby jej oznámil túto veľkú novinu a hovorí jej:
"Veronika, mám pre teba jednu dobrú a jednu zlú správu. Najprv ti poviem tú dobrú. Môžeš opustiť tento ústav, lebo si bola schopná zachrániť inému pacientovi život. Myslím si teda, že si mentálne úplne v poriadku. A teraz tá zlá správa. Michal, ktorého si zachránila, sa krátko nato obesil v kúpeľni na opasku. Je mi to veľmi ľúto, ale je mŕtvy."
Veronika na neho chvíľu zadumane pozerá a potom mu odpovie: "Nie, on nespáchal samovraždu. Ja som ho tam zavesila, aby uschol..."
Chlápek u holiče povídá:
"Víte, vždycky mám problém dosáhnout hladkého vyholení takhle na břadě."
"Tak na to mám jednu věcičku, " říká holič a podává pánovi malou dřevěnou kuličku, "dejte si to dopředu před dáseň."
Chlápek si tedy kuličku dá do úst a holič ho začne holit, a opravdu, oholení je dokonalé. Chlápek se po chvilce mumlavě ptá:
"A co kdybych tu kuličku spolknul?"
"Nic se neděje. Prostě ji zítra přineste jako to dělají všichni ostatní."
Turista si chcel skrátiť cestu mimo chodníka cez oplotenú lúku. Keď však otváral bránu v plote, zakričal naňho pastier, ktorý sedel opodiaľ: tadiaľ nesmiete! Choďte pekne po chodníku.
Muž sa obrátil a pohŕdavo odvrkol: Viete, kto som ja? Ja som minister!
Turista vytiahol z vrecka preukaz. Toto mi umožňuje vstúpiť kedykoľvek a kamkoľvek, bez akýchkoľvek otázok!
Aha, to som nevedel, pokrčil plecami pastier.
O pár minút, keď už bol turista uprostred lúky, vyrútil sa na neho obrovský býk.
Muž sa rozbehol späť a bolo jasne, že to nestihne, kričí. Pomoc! Čo mám robiť? Volal zúfalo na pastiera. Ten priložil si ruky k ústam a zakričal:
PREUKAZ, UKÁŽ MU TEN PREUKAZ!
Televízni reportéri sa vybrali na návštevu za deväťdesiat ročným starčekom. Prídu tam, chalúpka ako z rozprávky, dedko čiperný. Celou chalúpkou rozvoniavala káva. Oni sa ho pýtajú: “Dedko, ako je to možné, že ste sa dožil tak požehnaného veku?” – “To robia tie ženy, ja si ich nevšímam. Sám si varím, sám si periem, ja robím všetko sám.” Zrazu si reportéri všimli, že v rohu chalupy stojí kosa. Pýtajú sa: “Dedko, vy ešte v tomto veku kosíte trávu?” Dedko hovorí: “Ba nie, včera sem prišla taká potvora veľmi chudá, zubatá, tak som ju trikrát pomiloval a ona bola tak zmagorená, že si tú kosu nakoniec zabudla .”
Jedna malá starenka prišla jedného dňa do Bank of Canada a priniesla so sebou vrece plné peňazí. Prezident sa jej vtedy spýtal, koľko chce teda uložiť a ona povedala: „165.000 dolárov“ a hodila vrece na stôl.
Prezident sa samozrejme zaujímal, ako prišla k takému množstvu peňazí, a tak sa jej spýtal:
„Pani, prekvapuje ma, že si nosíte u seba všetky tieto peniaze. Ako ste k nim prišli?“
Stará pani odpovedala:
„Stávkovala som.“
Prezident sa jej zase spýtal:
„Stávkovali ste? O aký druh stávkovania išlo?“
Stará pani odpovedala:
„Napríklad, stavím sa o 25.000 dolárov, že sú vaše gule hranaté.“
HA! zasmial sa prezident:
„To je hlúpa stávka. Nemôžete nikdy vyhrať stávku tohoto typu!“
Stará pani ho teda vyzvala:
„Takže prijímate moju stávku?“
„Iste,“ povedal prezident: „stavím 25.000 dolárov, že moje gule nie sú hranaté!“
Stará pani teda povedala:
„Kedže ide o toľko peňazí, môžem zajtra priviesť o 10.00h. svojho advokáta ako svedka?“
„Samozrejme!“ povedal dôverčivý prezident.
Tej noci bol kvôli tej stávke prezident naozaj nervózny a strávil veľa času pred zrkadlom kontrolou svojich gulí, otáčajúc sa neustále napravo a naľavo. Kontroloval ich pozorne pokiaľ si nebol istý, že nie je absolútne možné, aby jeho gule boli hranaté a že vyhrá stávku.
Na druhý deň ráno, presne o desiatej, sa ukázala stará pani aj s advokátom v kancelárii prezidenta. Predstavila advokáta a zopakovala stávku: 25.000 dolárov, že prezidentove gule sú hranaté!
Prezident znova prijal stávku a stará pani navrhla, aby si dal dolu nohavice, aby všetci mohli vidieť. Prezident súhlasil. Stará pani gule pozorne prehliadla, a potom sa spýtala, či sa ich môže dotknúť.
„Tak dobre, veď 25.000 dolárov je kopa peňazí, takže verím, že si musíte byť absolútne istá.“
V tej chvíli si všimol, že si advokát ticho tlčie hlavu o stôl. Prezident sa spýtal starej pani:“Čo sa sakra robí s vaším advokátom?“
Ona povedala:“Nič, okrem toho, že som sa s ním stavila o 100.000 dolárov, že dnes ráno o desiatej budem mať vo svojich rukách gule prezidenta Bank of Canada.“
