Denník motorkára :
Bol som chlap, odvážny, slobodný a mal som dlhé vlasy. Moja žena sa so mnou zoznámila a nie naopak. Manželka za mnou úplne šalela. Bolo jedno kam som išiel, ona tam už bola. Je tomu už 12 rokov. Vtedy som bol zarytý motorkár, obliekal som si čierne tričká, roztrhané rifle a motorkárske čižmy, a mal som dlhé vlasy. Samozrejme mal som oblečenie aj na výnimočné udalosti. Vtedy som si obliekol čierne tričko, roztrhané rifle a biele tenisky. Domáce práce boli len problémy, ktoré som obchádzal kým sa dalo. Ale mal som rád seba aj život. Takto sa so mnou aj zoznámila. “Ty si môj idol. Si taký mužný, taký divoký a slobodný.” Onedlho sa skončila moja sloboda, lebo sme sa rozhodli, že sa vezmeme. Prečo aj nie, bol som chlapský odvážny, skoro slobodný a mal som dlhé vlasy…aspoň do svadby. Krátko pred svadbou počujem, ako vraví: “Aspoň k holičovi by si mohol ísť, predsa len prídu aj moji rodičia na svadbu.” Po hodinách – nie dňoch a nekonečných slzách som súhlasil a nechal som sa ostrihať na krátko, predsa len som ju miloval, no a čo, bol som mužný, odvážny, skoro slobodný a prerástlo mi to cez hlavu. Bol som taký milý. “Láska, milujem ťa takého, aký si” šepkala mi. Život bol v poriadku, až na to, že mi hlava trochu mrzla. Prišli týždne kľudného spolužitia, kým sa manželka predo mnou neobjavila s veľkou taškou pod pazuchou. Priniesla košeľu, pletený pulóver (už len pri začutí tohto slova mi behá mráz po chrbte) a nové nohavice a povedala: “Prosím ťa, vyskúšaj si tieto veci.” Po dňoch, týždňoch, nie mesiacoch a nekonečnom množstve papierových vreckoviek som bol zlomený a obliekol som si košeľu, pletenú vec a nohavice. Potom prišli čierne topánky, sako, kravata a módny kabát. Ale ja som bol mužný, odvážny, smrteľne pekný a prerástlo mi to cez hlavu. Potom prišiel najväčší boj. Boj o motorku. V skutočnosti netrval dlho, pretože v čiernom obleku, ktorý vždy štípe a pichá, sa veľmi bojovať nedá. A aj topánky mi tlačili nohu. Ale nevadí, bol som mužný, občan, skoro slobodný a šoféroval som kombi a prerástlo mi to cez hlavu. Po rokoch prišli ďalšie boje, ktoré som v mori sĺz prehral. Všetky. Umýval som riad, žehlil som, chodil som nakupovať, hity som sa učil naspamäť, pil som červené víno a v nedeľu som chodil na prechádzky. No a čo – pomyslel som si, som pod papučou, väzeň, bolo mi na hovno a prerástlo mi to cez hlavu. Jedného krásneho dňa sa manželka postavila predo mňa so zbalenými kuframi a povedala: “Odchádzam.” Celkom ohúrený som sa spýtal “Prečo?”. Ona na to: “Už ťa nemilujem, pretože si sa veľmi zmenil. Už nie si ten muž, ktorého som kedysi spoznala.” Prednedávnom som ju stretol. Jej “nový” chlap je dlhovlasý motorkár v roztrhaných rifliach, s tetovačkami, sa na mňa ľútostivo pozrel. Myslím, že mu pošlem čiapku.
Televízni reportéri sa vybrali na návštevu za deväťdesiat ročným starčekom. Prídu tam, chalúpka ako z rozprávky, dedko čiperný. Celou chalúpkou rozvoniavala káva. Oni sa ho pýtajú: “Dedko, ako je to možné, že ste sa dožil tak požehnaného veku?” – “To robia tie ženy, ja si ich nevšímam. Sám si varím, sám si periem, ja robím všetko sám.” Zrazu si reportéri všimli, že v rohu chalupy stojí kosa. Pýtajú sa: “Dedko, vy ešte v tomto veku kosíte trávu?” Dedko hovorí: “Ba nie, včera sem prišla taká potvora veľmi chudá, zubatá, tak som ju trikrát pomiloval a ona bola tak zmagorená, že si tú kosu nakoniec zabudla .”
Vezú sa štyria policajti večer v aute unavený z práce domov. Popri ceste na nich máva krásna štíhla blondína. Pristavia sa a pýtajú sa, čí by sa s nimi trochu nepohrala, že sú unavený po práci. A ona hovorí, samozrejme môžeme si pošpásovať, spredu za 100,- a zo zadu za 200,- A v tom jeden z policajtov zo zadného sedadla nakukne a povie: a ti vpredu to prečo majú lacnejšie?
