PŘÍJDE MUSLIM DO KRÁMU S MOBILNÍMI TELEFONY, ROZHLÍŽÍ SE JAKÝ BY SI POŘÍDIL, KOUKÁ PAK NA PRODAVAČE KTERÝ SI BROUKA DO NOTY S PÍSNIČKOU, KTERÁ SE LiNE PROSTOREM PRODEJNY.
I PŘISTOUPÍ MUSLIM K PULTU A PRODAVAČ ŘÍKA :
"DOBRÝ DEN, JAK VÁM MOHU POMOCI ? "
MUSLIM ODPOVÍDÁ : "CHCI NĚJAKEJ DOBREJ MOBIL,ALE VYPNĚTĚ NEJDŘÍV TU HUDBU. ! " PRODAVAČ NIC NEŘÍKAJÍC ZTLUMÍ HUDBU NA MINIMUM A ŘÍKÁ : "A JAKÝ BY JSTE CHTĚL? "
MUSLIM NA TO, AŤ TU HUDBU VYPNE ÚPLNĚ !
PRODAVAČ SE UŽ TROCHU ZARAZÍ A ZEPTÁ SE : " A PROČ BYCH JI MĚL VYPNOUT?"
MUSIM NA TO: " ZA DOB NAŠEHO PROROKA MOHAMEDA NEBYLA HUDBA A TUDÍŽ JÁ JAKO PRAVÝ MUSLIM KTERÝ CTÍ A ŽIJE PODLE KORÁNU JE HUDBA ZAKÁZÁNA A JÁ DODRŽUJI SVÉ TRADICE !!! "
PRODAVAČ SE Z HLUBOKA NADECHNE A ODPOVÍ:
"VÁŽNĚ? ZAJÍMAVÉ! ZA DOB VAŠEHO MOHAMEDA NEBYLI MOBILY, TAK LASKAVĚ DODRŽUJTE SVÉ TRADICE A TÁHNĚTE SI VOLAT Z MINARETU A NEOTRAVUJTE MNĚ SVÝMI DEBILNÍMI KECY !!!! "
A VOSOLIL HUDBU NA PLNÉ KOULE !
Na smrteľnej posteli si Alexander Veľký zavolal svoju armádu a generálov, aby im prezradil svoje posledné tri priania: „1. Keď zomriem, nech moju truhlu nesú najlepší lekári. 2. Celé moje nazhromaždené bohatstvo – peniaze, zlato, drahé kamene, nech sú rozsypané pozdĺž cesty k cintorínu. 3. Moje ruky nech sú voľné a nech visia z rakvy tak, aby ich všetci videli.“ Jeden z jeho generálov, ktorý bol prekvapený týmto neobvyklým posledným prianím, požiadal Alexandra Veľkého o vysvetlenie. A on mu povedal: „Chcem, aby najlepší lekári niesli moju truhlu na dôkaz toho, že až príde čas pozrieť sa smrti do očí, tak ani tí najlepší lekári na svete nemajú tú moc uzdravovať… Chcem, aby cesta, vedúca k cintorínu, bola obsypaná mojimi pokladmi, nech každý vidí, že materiálne bohatstvo, získané na zemi – zostane na zemi… Chcem, aby – keď ma ponesú – sa moje ruky kývali voľne vo vetre a to preto, aby ľudia pochopili, že sme prišli na tento svet s holými rukami a s holými rukami ho aj opúšťame a že ten najcennejší poklad zo všetkého sme si už vyčerpali – a to je ČAS. Do hrobu si nevezmeme žiadne materiálne bohatstvo. ČAS je naším najcennejším pokladom, pretože je obmedzený. Vieme si nazhromaždiť mnoho materiálneho bohatstva, ale nedokážeme si vyprodukovať viac času. Takže, keď sa rozhodneme venovať niekomu svoj čas, darovali sme mu vlastne časť svojho života, ktorú si už nemôžeme nikdy vziať späť. Náš čas je náš život! Najlepší darček, ktorý môžete dať Vašej rodine a priateľom, je Váš čas.
Počas propagačného turné po USA navštívi prezident George W. Bush istú školu a vysvetľuje žiakom jeho vládnu politiku. Po skončení vyzve žiakov, aby mu položili otázky ak im niečo nie je jasné. Slova sa ujme malý Bob:
- Pán prezident, mám 3 otázky: Ako sa vám podarilo vyhrať voľby, napriek tomu, že pri
spočítavaní hlasov ste prehrali? Prečo chcete napadnúť Irak bezdôvodne? Nemyslíte si, že zhodenie bomby na Hirošimu bol najväčší teroristicky útok v dejinách ľudstva?
V tom zazvoní na prestávku a žiaci sa rozbehnú z triedy von. Po skončení prestávky prezident Bush opätovne vyzve žiakov, aby položili svoje otázky. Tentokrát sa prihlási malý Joe:
- Pán prezident, mám 5 otázok: Ako sa vám podarilo vyhrať voľby, napriek tomu že pri
spočítavaní hlasov ste prehrali? Prečo chcete napadnúť Irak bezdôvodne? Nemyslite si, že zhodenie bomby na Hirošimu bol najväčší teroristicky útok v dejinách ľudstva? Prečo dnes zvonilo na prestávku o 20 minút skôr? Kde je Bob
Ředitel jedné menší střední školy měl velké problémy s dospívajícími slečnami, kterým se zalíbilo používání rtěnky. Když si ji na dámských toaletách patlaly na rty, vždy potom zanechávaly obtisky na zrcadle. Když už se situace stávala neudržitelnou, ředitel se rozhodl razantně zakročit. Zavolal si všechny dotyčné slečny a odvedl je na toalety. Tam už čekal školník. Ředitel dívkám vysvětlil, že si asi neuvědomují, kolik práce školníkovi dá každý večer zrcadla umýt.
Poprosil jej, aby slečnám svoji namáhavou práci předvedl.
Školník vytáhl ze skříně dlouhé koště, namočil jej v nejbližší záchodové míse a začal pucovat zrcadlo. Od toho dne se už žádný obtisk na zrcadle neobjevil.
Príde mladík do lekárne a pýta si:
"Dajte mi, prosím jeden prezervatív, idem dnes na návštevu k svojej frajerke... Počkajte, radšej mi dajte dva, ona má aj celkom šikovnú sestru... Alebo nie! Dajte mi tri! Frajerkina matka tiež celkom dobre vyzerá..."
Tak sa aj stalo. Mladý muž prišiel na návštevu, pozvali ho k obedu
i na kávu, no on celý čas iba sedel a červenal sa. Keď ho frajerka odprevádzala, pýta sa:
"Čo je to dnes s tebou? Nechutil ti obed, že si taký zarazený...?"
"Nie, obed bol chutný, no kto by si bol pomyslel, že tvoj otec je
lekárnik..."
Švajčiari a ich riešenie rómskej otázky
Vrátil som sa zo 6-dňovej študijnej cesty vo Švajčiarsku. Je tam tiež veľa Rómov, ale ako vidíte, u nás tvrdo pracujú, vysvetlila mi Renáta, majiteľka 2 hotelov, členka mestskej rady, u ktorej som bol.
Majú túto motiváciu:
1.Podporu v nezamestnanosti len po odpracovaní 5 rokov súvisle bez dlhšieho prerušenia.
2.Odmietnutie práce - žiadna podpora.
3.Strata zamestnania vlastnou vinou - absencia, požitie alkoholu na pracovisku - žiadna podpora.
4.Zničenie mestského bytu a štátneho majetku musí zaplatiť alebo ísť do väzenia a tam tvrdo pracovať na zaplatenie škody.
Je celkom nevysvetliteľné, že pseudohumanisti nekričia a verejne nekritizujú Švajčiarsku konfederáciu, že nechce zadarmo bez odovzdanej práce živiť parazitov. A nikto v rámci Európy nehovorí o rasizme vo Švajčiarsku. Preto chcem, aby tie rôzne neoprávnené podpory a sociálne dávky platili parlamentné strany, keď dopustili takýto stav rasizmu naruby !!!!
Kto súhlasí, nech pošle ďalej... !!!
Ide muž so ženou a deckom z oslavy. Zastaví ich policajt a vraví: „Pán vodič budete fúkať.“ Muž nafúka a policajt vraví: „A, červená, pili ste! „Muž: Nie to nie je možne máte to pokazené. Dajte fúkať aj žene.“ Policajt tak urobí a aj pri nej zasvieti červená. Policajt: „A aj vaša žena pila.“ Muž: „o tak dajte fúkať tomu decku!“ Dajú fúkať aj decku a aj tam zasvieti červená. Policajt uzná, že asi má pokazený prístroj a muž pokračuje ďalej v ceste. Po chvíli vraví muž žene: „No vidíš a jak si brechala, že som dal malému dva poldeci…“
