Stretne farár Aničku a pýta sa jej: – Tak čo Anička, ako sa máš? – Celkom dobre pán farár. odvetí Anička. – A manžela už máš? – Áno, mám. – A čo deti, máte? – No, to je to, čo nás trápi, pán farár. Nejako nám to nejde. – Tak sa netráp, ja idem zajtra do Vatikánu a zapálim tam za vás sviečku a pomodlím sa za vás. Po piatich rokoch sa znovu stretnú a farár vidí Aničku obklopenú deťmi. – Tak pozerám, že vám pánboh požehnal. A koľko tých detí máte? – Spolu 10. Dvakrát trojčiatka, raz dvojčatá a potom ešte dve. – A kde máš manžela? – Ten išiel do Vatikánu sfúknuť tú skurvenu sviečku!
Prídu Indiáni za šamanom a pýtajú sa ho: – Čo hovorí Manitou, bude tuhá zima? Šaman rozhodí po zemi kamienky, zatancuje rituálny tanec, chvíľu na tie kamienky pozerá a potom povie: – Neviem, veľký Manitou mlčí. Ale pre istotu choďte štiepať drevo. Indiáni teda idú do lesa a štiepajú drevo. Po týždni znovu prídu za šamanom a pýtajú sa, čo hovorí Manitou. Celá procedúra sa zopakuje a šaman hovorí: – Veľký Manitou mlčí, ale pre istotu choďte ešte štiepať drevo. Po ďalšom týždni štiepania už šaman nechce stratiť svoju autoritu a zájde na najbližšiu meteorologickú stanicu, aby sa spýtal, či bude tuhá zima. Meteorológ pokrčí plecami a hovorí. – Čo ja viem? Ale asi poriadne tuhá, Indiáni už dva týždne štiepajú drevo.
Sklamaná dievčina príde na breh mora s jasným úmyslom spáchať samovraždu. Nevie sa však odhodlať na svoj posledný skok a tak ju nájde okoloidúci námorník. Pozri sa, si ešte mladá, bolo by hriechom skoncovať so životom. Ja zajtra odchádzam na dlhšiu plavbu do Austrálie. Môžeš ísť so mnou. Prepašujem ťa na palubu, budem ti nosiť jedlo, postarám sa o teba a ty zas o mňa. Budeme šťastní, neboj… Ona sa nakoniec nechá presvedčiť a ide na loď. Námorník jej každý večer nosí chlebíčky, džúsy a ovocie a súložia každú noc. O päť týždňov však kapitán lode objaví”čierneho pasažiera.” A ty tu čo robíš? Mám takú dohodu s jedným vašim námorníkom. On ma vezie do Austrálie a ja za to s ním spávam… Želám ti veľa úspechu, ale mala by si vedieť, že toto je loď pobrežnej hliadky.
Raz večer si babička s vnukom rozprávala o súčasnom živote: Zrazu sa vnuk opýta babičky: “Babí, koľko vlastne máš rokov?” Babička odpovedá: “Nechaj ma chvíľu premýšľať .. !! Narodila som sa pred televíziou, kopírkou, kontaktnými šošovkami, antikoncepčnými tabletkami. Neboli policajné radary, kreditné karty, laserové lúče. Ešte nevynašli klimatizáciu, ani sušičky, oblečenie sa vypralo a zavesilo na čerstvý vzduch, aby uschlo. Človek nebol na Mesiaci, neexistovali prúdové lietadlá. Vydala som sa za tvojho dedka, žili sme spolu, v každej rodine bola matka a otec. Muži nenosili náušnice. Narodila som sa pred počítačmi, paralelným štúdiom a skupinovú terapiou. Ľudia nechodili na preventívne prehliadky, ale je lekár podľa potreby posielal na krv a moč. Kým som nemala 18 rokov, oslovovala som každého muža ‘Pane’ a ženu ‘Paní’ ,alebo ‘Slečna’. Keď v tom čase žena nastúpila do električky, alebo do autobusu , deti a mladí ľudia sa ponáhľali, aby jej uvoľnili miesto. Ak bola tehotná, sprevádzali ju k sedadlu. Na schodoch sa ženám prenechávala strana pri zábradlí, chlapi nastupovali do výťahu ako prvý. Muži nikdy nezdravili ženu, bez toho, aby pritom vstali, ak v čase, keď vstúpila, sedeli. Chlapi vstávali od stola zakaždým, keď vstala žena, aj keby to bolo len na okamih. Muži nám otvárali dvere a pomáhali pri odkladaní kabátov. Dievčatá znamenali pre svoju rodinu česť. Náš život sa riadil triezvym uvažovaním, úctou k starším ľuďom, správaním podľa zákona, napĺňalo ho plodné spolužitie s ostatnými a zodpovedná sloboda. Učili nás rozlišovať dobré a zlé. Vážny vzťah znamenal, že máme dobré vzťahy s našimi bratmi a sestrami a ďalšími vzdialenými a blízkymi príbuznými a priateľmi. Nepoznali sme bezdrôtové telefóny, nieto mobilné. Nepočúvali sme stereo nahrávky, FM rádio, kazety, CD, DVD, a nemali sme elektronické písacie stroje, počítače, notebooky. Notebook znamenalo zošit … Hodinky sme naťahovali každý deň. Nič nebolo digitálne, ani hodinky, domáce spotrebiče nemali svetelné displeja. Keď už hovoríme o strojoch, neboli ani bankomaty, mikrovlnné rúry, budíky s rádiom. Nehovoriac o video rekordéroch a videokamerách apod. Neexistovali digitálne ani farebné fotografie, len čiernobiele a na ich vyvolanie sa čakalo najmenej tri dni. Made in Kórea či vyrobené v Číne alebo v Thajsku ani neexistovalo. Nepočuli sme o “Pizza”, Mc Donaldovi alebo o instantnej káve. V obchode bolo možné kúpiť niečo za 25 až 50 halierov. Zmrzlina, cestovný lístok, alebo osviežujúci nápoj stál 70 halierov. V mojej dobe bola t r á v a niečím, čo sme K O S I L I, nie fajčili !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!. Teraz mi povedz, koľko si myslíš, že mám rokov. “” Ach, babí … viac ako 200! “Odpovedal vnuk.” Nie, miláčik, iba šesťdesiat !!!!! ??????? “
Príde dedo k lekárovi na prehliadku a lekár sa ho pýta: “Tak čo dedo, čo pľúca?” Dedo na to: “Áno pľúca. To je paráda. Dýcha sa mi skvele.” “A, čo srdiečko dedo?” Pýta sa lekár. “Srdce búši, ako zvon doktor.” Hovorí dedo. Lekár trochu sčervenie a nesmelo sa pýta: “A, čo tam to medzi nožičkami ???” Dedo sa len usmeje: “Jéj, to je super pán doktor. Ten je, ako žriebätko. Nepostojí ani chvíľu.”
Televízni reportéri sa vybrali na návštevu za deväťdesiat ročným starčekom. Prídu tam, chalúpka ako z rozprávky, dedko čiperný. Celou chalúpkou rozvoniavala káva. Oni sa ho pýtajú: “Dedko, ako je to možné, že ste sa dožil tak požehnaného veku?” – “To robia tie ženy, ja si ich nevšímam. Sám si varím, sám si periem, ja robím všetko sám.” Zrazu si reportéri všimli, že v rohu chalupy stojí kosa. Pýtajú sa: “Dedko, vy ešte v tomto veku kosíte trávu?” Dedko hovorí: “Ba nie, včera sem prišla taká potvora veľmi chudá, zubatá, tak som ju trikrát pomiloval a ona bola tak zmagorená, že si tú kosu nakoniec zabudla .”
V pôrodnici tesne pred pôrodom Hovori páni doktorovi :”Pán doktor, ja sa tak strašne bojím!” Doktor upokojuje:”Pani, nebojte sa. Ako ľahko to vošlo, tak to aj vyjde.” Pani zbledne a hovori:”preboha, a to mám mať jednu nohu vo vetracom okienku a druhú na volante ?!?!?”
