Raz večer si babička s vnukom rozprávala o súčasnom živote: Zrazu sa vnuk opýta babičky: “Babí, koľko vlastne máš rokov?” Babička odpovedá: “Nechaj ma chvíľu premýšľať .. !! Narodila som sa pred televíziou, kopírkou, kontaktnými šošovkami, antikoncepčnými tabletkami. Neboli policajné radary, kreditné karty, laserové lúče. Ešte nevynašli klimatizáciu, ani sušičky, oblečenie sa vypralo a zavesilo na čerstvý vzduch, aby uschlo. Človek nebol na Mesiaci, neexistovali prúdové lietadlá. Vydala som sa za tvojho dedka, žili sme spolu, v každej rodine bola matka a otec. Muži nenosili náušnice. Narodila som sa pred počítačmi, paralelným štúdiom a skupinovú terapiou. Ľudia nechodili na preventívne prehliadky, ale je lekár podľa potreby posielal na krv a moč. Kým som nemala 18 rokov, oslovovala som každého muža ‘Pane’ a ženu ‘Paní’ ,alebo ‘Slečna’. Keď v tom čase žena nastúpila do električky, alebo do autobusu , deti a mladí ľudia sa ponáhľali, aby jej uvoľnili miesto. Ak bola tehotná, sprevádzali ju k sedadlu. Na schodoch sa ženám prenechávala strana pri zábradlí, chlapi nastupovali do výťahu ako prvý. Muži nikdy nezdravili ženu, bez toho, aby pritom vstali, ak v čase, keď vstúpila, sedeli. Chlapi vstávali od stola zakaždým, keď vstala žena, aj keby to bolo len na okamih. Muži nám otvárali dvere a pomáhali pri odkladaní kabátov. Dievčatá znamenali pre svoju rodinu česť. Náš život sa riadil triezvym uvažovaním, úctou k starším ľuďom, správaním podľa zákona, napĺňalo ho plodné spolužitie s ostatnými a zodpovedná sloboda. Učili nás rozlišovať dobré a zlé. Vážny vzťah znamenal, že máme dobré vzťahy s našimi bratmi a sestrami a ďalšími vzdialenými a blízkymi príbuznými a priateľmi. Nepoznali sme bezdrôtové telefóny, nieto mobilné. Nepočúvali sme stereo nahrávky, FM rádio, kazety, CD, DVD, a nemali sme elektronické písacie stroje, počítače, notebooky. Notebook znamenalo zošit … Hodinky sme naťahovali každý deň. Nič nebolo digitálne, ani hodinky, domáce spotrebiče nemali svetelné displeja. Keď už hovoríme o strojoch, neboli ani bankomaty, mikrovlnné rúry, budíky s rádiom. Nehovoriac o video rekordéroch a videokamerách apod. Neexistovali digitálne ani farebné fotografie, len čiernobiele a na ich vyvolanie sa čakalo najmenej tri dni. Made in Kórea či vyrobené v Číne alebo v Thajsku ani neexistovalo. Nepočuli sme o “Pizza”, Mc Donaldovi alebo o instantnej káve. V obchode bolo možné kúpiť niečo za 25 až 50 halierov. Zmrzlina, cestovný lístok, alebo osviežujúci nápoj stál 70 halierov. V mojej dobe bola t r á v a niečím, čo sme K O S I L I, nie fajčili !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!. Teraz mi povedz, koľko si myslíš, že mám rokov. “” Ach, babí … viac ako 200! “Odpovedal vnuk.” Nie, miláčik, iba šesťdesiat !!!!! ??????? “