Fero, už starší pán zo Spiša , si išiel večer ľahnúť, keď mu jeho manželka povedala: “Fero, v kôlni sa svieti. Nechal si tam svietiť” Fero pohľadom zo spálne zistil, že manželka má pravdu a chcel ísť zhasnúť. Lenže potom zbadal, že v kôlni sú vlastne zlodeji a že mu kradnú veci a tak zavolal na políciu. Na polícii sa spýtali, či má niekoho aj v dome. Fero povedal, že nie, že ale niekto vykráda jeho kôlňu. Policajt na druhej strane povedal: “Nemáme teraz momentálne nikoho, kto by k vám hneď mohol prísť. Zamknite si dom, niekto k vám príde, keď budeme mať niekoho voľného. Fero povedal dobre. Sadol si a napočítal do tridsiatich. A potom znova zavolal na políciu: “Dobrý večer, pred chvíľkou som volal, že mám v kôlni zlodeja. Už sa o to nestarajte, ja som ich oboch zastrelil. “A zavesil. Počas troch minút šmykom prišli tri autá plné policajtov, nad hlavou sa zastavila helikoptéra, v závese išla sanitka. Zlodejov chytili pri čine a hneď ich zatkli. Náčelník potom rozprával Ferkovi : “Ja som myslel, že ste hovoril, že ste ich zastrelil ?!” Fero mu odpovedal: “Ja som zas myslel, že ste hovorili, že nemáte nikoho voľného!”
Manžel volá zo zahraničia domov, aby pozdravil manželku. Telefón však zdvihne mladý.Manžel hovorí: “Ahoj synu, je doma mamička?” “Mamička teraz nemá čas, je v spálni s nejakým pánom.” Otecko prikazuje po telefóne: “Vezmi z kuchyne nôž a oboch ich musíš zabiť. Potom sa vráť k telefónu.” Mladík všetko podľa inštrukcií vykoná a čaká na ďalšie pokyny pri telefóne.”Tak teraz vezmi z garáže lopatu a vykop na záhrade jamu a zahrab ich tam.” Mladík udivene do telefónu odpovedá. “Ale na akú záhradu?My bývame na 7. poschodí a žiadnu garáž nemáme.” “Tak pardon, ja asi som pomýlil číslo, bol to omyl!”
Farmár si zavolá ženu, ktorá rozumie reči zvierat.Idú za prasaťom. Prasa quí quí."Čo povedalo?""Že je prežraté a máte ho zabiť.""No máte pravdu už dlhšie sa na to chystám."Krava múú múú."Čo povedala?""Máte jej dávať viac piť a žrať."Idú za ovcou.Ovca méé méé, farmár ju chytí okolo krku a hovorí:"Drž hubu to bolo len raz a to som bol ožratý!"
Svadba, všetci pripravení, oddávajúci už nervózne pokašliava, len ženích s nevestou nikde. Konečne udychčaný pribehli a oddávajúci mierne nahnevane: “Už je desať minút po začiatku, kde ste?” Nevesta príde až k nemu a pošepká mu: “Viete, my ešte … ja som mu ešte na záchode vyfajčila.” Oddávajúci zašepká naspäť: “A to to nemohlo počkať po svadbe?” “Nemohlo,” zašepká nevesta, “on ešte nevie, že po svadbe má smolu!”
Fero sa po troch mesiacoch vráti z náročnej výpravy v Africkej džungli . Po čase sa manželka začína vypytovať, pretože sa jej zdá nejaký zamĺknutý, smutný, jednoducho iný ako predtým. A tak sa jej Fero zverí, že ho raz v tej džungli prepadol a znásilnil gorilí samec. Manželka ho súcitne objíme, že takéto veci sa v prírode stávajú, nech si z toho nič nerobí, že ona to nikomu nepovie a tá gorila predsa tiež nehovorí … “No práve,” hovorí smutným hlasom Fero: “Nehovorí, nezavolá, nenapíše …..”
Chudobná a celkom nesympatická dievčina sedí na hrádzi rybníka a tvári sa šialene smutne, keď v tom z vody vykukne zlatá rybka a hovorí: “dievčatko, nebuď smutné. Splním ti tri želania, aby si mala veselší život.” Dievča sa zaraduje a hovorí: “Chcem, aby som bola krásna. Chcem, aby z mojej chatrče bol krásny zámok.” Rybka na tom hneď začala pracovať. Slečna naozaj pred očami rástla do krásy a na mieste jej chatrče sa týčil zámok z bieleho kameňa. Dievča medzitým vymyslela aj tretie želanie: “Prajem si, aby z môjho kocúra bol krásny mladík.” Zo zámku vychádza mladík, slečna mu uteká naproti a pýta sa ho: “Čo, ty môj milý ty nemáš radosť?” Mladík zavrtí hlavou a hovorí: “Čo ťa to v vlani napadlo nechať ma dať vykastrovať?”
Zásady dobrej gazdinky
1.) Okná umývam málokedy, pretože milujem vtáky a rozhodne nechcem, aby si zbytočne rozbíjali hubu.
2.) Podlahu nevoskujem, pretože myslím na bezpečnosť svojich hostí.
3.) Hmyz mi nevadí. Každý chrobák má meno a súhlasí so všetkým, čo poviem.
4.) Jarné upratovanie nerobím. Mám rada všetky ročné obdobia a nechcem, aby tie ostatné žiarlili.
5.) Neplejem záhradu, pretože nechcem mariť Božie úsilie.
6.) Nevarím moc chutné jedlá, pretože nechcem vystresovať svojich hostí tým, čo majú uvariť oni, ak ja prídem k nim.
7.) Nevyhadzujem staré veci. Manžel aj tak nemôže nič nájsť, načo ho pliesť ešte viac.
8.) Nežehlím. Rozhodla som sa veriť ceduľkám “nekrčivé”.
9.) Nestresujem sa ničím. Kto to robí – umrie mladý. A ja chcem vydržať čo najdlhšie! A pamätaj! Uprataný dom je znakom toho, že máš priveľa voľného času !!! Tvoja dobrá gazdinka.
Ferdinand Porsche umrie a dostane sa do neba Svätý Peter ho prijíma a hovorí: “Za tvoje zásluhy pre motoristov je ti dovolené jedno prianie. Čo by si si želal?” Ferdinand Porsche chvíľu uvažuje a hovorí: “Dobre, dovoľ mi rozhovor s Bohom.” Svätý Peter ho teda predstaví Pánu Bohu a Porsche sa ho pýta: “Milý Bože, keď si stvoril ženu, kde si bol myšlienkami?” Boh: “Čo tým chceš povedať?” 1. Predku chýba aerodynamika. 2. Hlučnosť je nad únosnou hranicou. 3. Náklady na údržbu sú vysoké. 4. 5 až 6 dní v mesiaci je mimo prevádzky. 5. Zadná časť visí voľne dole. 6. Neustále sa musí prelakovať a udržiavať. 7. Výfuk je blízko nasávania. 8. Svetlomety sú malé a smerujú dole. 9. Spotreba je priveľká. Boh chvíľu uvažuje a odpovie: “Ferdinand, Ferdinand, máš v mnohom pravdu, ale napriek tomu môj vynález používa štatisticky viac mužov ako tvoj…”
POVINNÉ PRE TÝCH, ČO SA NARODILI PRED ROKOM 1980
Tí, čo sa narodili pred rokom 1980 sú skutoční hrdinovia, akýsi hollywoodski majstri prežitia. Ale skutočne ! Len sa zamysli nad tým, tí čo sa narodili pred rokom 1980, teda MY – je to hotový zázrak, že sme prežili. My sme ešte nemali detské sedačky v autách, fľaštičky na lieky a chemikálie sa dali ľahko otvoriť, neboli vybavené žiadnymi figliarskymi detskými zátkami, ani šuflíky a dvere nemali bezpečnostné zámky. A keď sme sa išli bicyklovať, nie že sme nemali prilby a chrániče, ale ani poriadny bicykel sme nemali. To nebola vôbec sranda. My sme ešte pili vodu z vodovodu a nemali sme ani predstavu o tom, čo znamená presne pojem minerálka. Nenudili sme sa, keď sme mali príležitosť, išli sme sa von hrať. Áno, von ! Celý deň sme boli vonku a naši rodičia len dúfali, že ešte žijeme a sme vcelku, veď ani klasický telefón nemal každý, nie to ešte mobil. Hlavne nie my, deti ! V lete sme behali vo vysokej tráve a v blízkom lese, predsa sme nemali vyrážky a alergické záchvaty. Nevedeli sme, čo je alergia na peľ a o ambrózii sme si mysleli, že je to nejaký zvláštny druh žihľavy. Keď sme spadli, poranili sme sa, zlomila sa nám niektorá končatina, alebo sme si len jednoducho rozbili hlavu, nikto nikoho kvôli tomu nezažaloval. Na vine sme boli proste my. Dokonca keď silnejší z nudy zmlátil menšieho a slabšieho, aj to bolo v poriadku. Toto takto fungovalo a naši rodičia sa nestarali do toho. Naše stravovacie návyky podľa dnešných poradcov na zdravú výživu obsahovali v jedlách viacnásobnú smrteľnú dávku škodlivín. Ešte aj obézne americké dieťa, ktoré denne posilňuje v Mc-Donaldse by padlo na zadok od úžasu, čo všetko sme my pojedli.Len si spomeňme na školskú jedáleň. A predsa sme tu. Kakao neobsahovalo vitamíny A, B, C, D a E, volalo sa proste Granko a nám to úplne stačilo ku šťastiu. Pili sme sirupy a malinovky, ktoré ani zo správ nepočuli o umelých sladidlách a konzervačných látkach, boli vyrobené z ozajstného cukru. Limonády sme si miešali sami a na neumytom ovocí sme si maškrtnícky pochutnávali priamo zo stromov. Mali sme kamarátov ! Takých, s ktorými sme sa stretli na ulici, na ihrisku a v klube pri pingpongovom stole. Keď neboli tam, jednoducho sme zapískali alebo sme zazvonili k nim a oni nás pustili dovnútra. Nemuseli sa pýtať rodičov a ani my sme sa nemuseli pýtať našich ! Nenosili nás rodičia všade autom … A predsa sme tu. Na krku nám visel kľúč od domu, keď sme sa išli hrať, často sme bojovali s palicami, hrali sme sa na indiánov a schovávali sme sa na nebezpečných staveniskách, hádzali sme jeden druhého loptou, kameňmi…a predsa sme tu. Nevybili sme jeden druhému oči a ostatné rany sa aj tak zahojili. Futbal mohol hrať len ten, kto vedel hrať. Vtedy ešte platil nepísaný zákon, ktorý dnes už málokto pochopí : „Rob to, čomu rozumieš“. A tí, čo hre nerozumeli, mohli len smutne pozerať z diaľky a hľadať si iných spoluhráčov. Lásku sme sa neučili z brazílskych telenoviel, len sme ju jednoducho prežívali. Po prvom bozku sme šťastní a zaľúbení bežali po ulici tak, ako by sme už nikdy nechceli zastať. Keď sme dostali zaucho od učiteľa neprebodli sme ho hneď nožom, nedávali sme ho na súd a nesťažovali sme sa doma rodičom. Ba, naopak, radšej sme to ani neprezradili. Poznali sme zákony a keď sme ich porušili, rodičia sa nás nezastali. Pretože nás naučili tak žiť, aby sme vedeli čo znamená POVINNOSŤ, SVEDOMIE, ZODPOVEDNOSŤ a DOBRÝ POCIT. Poznali sme ozajstný zmysel týchto slov. Takí sme boli MY. Hrdinovia jednej po minutej doby, nad ktorou sa dnešná mládež len nechápavo usmieva.
