V KAŽDEJ PORIADNEJ SLOVENSKEJ DOMÁCNOSTI
JE JEDNA IGELITKA V KTOREJ JE VEĽA IGELITIEK !
Ide muž so ženou a deckom z oslavy. Zastaví ich policajt a vraví: Pán vodič budete fúkať. Muž nafúka a policajt vraví: HA, červená, pili ste! Muž: Nie to nie je možne máte to pokazené. Dajte fúkať aj žene. Policajt tak urobí a aj pri nej zasvieti červená. Policajt: HA aj vaša žena pila. Muž: no tak dajte fúkať tomu decku! Dajú fúkať aj decku a aj tam zasvieti červená. Policajt uzná, že asi má pokazený prístroj a muž pokračuje ďalej v ceste. Po chvíli vraví žene: No vidíš a jak si brechala že som dal malému dva poldeci
Ide žena s mužom po lese a žena spadne do pŕhľavy. Muž sa rozbehne do najbližšieho domu. Žene, ktorá mu otvorila dvere, hovorí:
- Moja žena spadla do pŕhľavy!
Žena mu na to:
- Nech sa páči mastičky.
- Ja nechcem mastičky, ja chcem fotoaparát!
Je ľeto,38 stupňov. Vof čistonovej neklimatizovanej košickej električke stoji mlada chuda dzifka vof tielku, spod neviholeneho podpazušia jej trči fest veľki chumač chlupov. Na daľšej zastavke nastupi taki dzevedzešatročni dzedo zos popolnikmi na očoch. Zameria totu dzifku a hvari jej:
- Hej ti, baľetko! Daj sebe totu nohu dole a ulap še normalne.
Jeden starý muž prišiel žiť ku svojmu synovi a jeho rodine Nemal už nikoho, kto by sa o neho postaral okrem nich. Ruky mal už slabé a roztrasené, zrak zlý a chôdzu neistú. Každý deň manželia a ich štvorročný syn jedávali za spoločným stolom. Pridal sa k nim i dedko. Jeho slabé a roztrasené ruky mu však niekedy spôsobovali problémy. Jedlo mu padalo z lyžice na zem, občas rozlial pohár mlieka a polial obrus či rozbil nechtiac plný tanier. Jeho syna to stále viac a viac hnevalo. Až jedného dňa povedal: „Musíme s tým niečo urobiť. Už mám toho naozaj dosť! Stále je jedlo na zemi, rozliate mlieko a o jeho nechutnom mľaskaní pri jedle už ani nehovorím. “ Manželia sa teda dohodli, že pre dobro všetkých dedkovi budú pripravovať jedlo na malý samostatný stôl v kúte miestnosti. Tam večeral i obedoval sám, zatiaľ čo jeho rodina jedávala spoločne. Keď mu nešťastne dva krát spadol tanier, začali mu dávať jedlo do drevenej misky. Ak niekto na dedka pri jedle náhodne pozrel, mohol vidieť v jeho očiach slzy. Hoci mal rodinu, bol neustále sám. Jediné, čo od nich počul, boli neprestajné výčitky a pichlavé slová, keď mu spadla na zem vidlička alebo keď niečo rozsypal. Štvorročný chlapček to všetko mlčky pozoroval. Jedného večera si otec všimol svojho syna, ako sedí na zemi a hrá sa s kúskom dreva, akoby niečo vyrábal. „Čo to robíš, Zlatko?“ spýtal sa ho s úsmevom zvedavo otec. Chlapček sa na chvíľu nechal vytrhnúť zo svojej hry a odpovedal: „To je miska pre teba a pre maminku, aby ste mali z čoho jesť, keď vyrastiem,“ usmial sa a pokračoval ďalej vo svojej práci. Rodičia zostali ako obarení. Nezmohli sa ani na jediné slovo. Po lícach im stekali slzy a hoci neprehovorili ani slovo, obaja vedeli, čo musia napraviť. Dedkovu stoličku dali opäť k rodinnému stolu a už nikdy ho nenechali osamote. Až do svojej smrti už jedával s rodinou. Muž ani žena sa viac nenechali rozladiť spadnutou vidličkou či rozliatym mliekom na podlahe. Uvedomili si, že aj to je prirodzená súčasť života.
Hlboko veriaca žena je vydatá už 25 rokov a porodila dokopy 17 detí.
Jej muž umrie, ona sa po čase opäť vydá a porodí ešte dve deti. Aj druhý muž jej umrie a neskôr aj ona. Počas jej pohrebu kňaz zdvihne oči k nebu a hovorí:
- Konečne sú spolu!
Na to sa niekto z pozostalých pýta:
- Kto vaša svätosť? Ona s prvým manželom alebo ona s druhým manželom?
- Myslel som jej nohy.