Synáčik z dediny študuje v Prahe na univerzite a minú sa mu peniaze. Premýšľa, ako by ich získal úplne bez námahy a tak  zatelefonuje domov: „Otec, predstav si, u nás na škole otvárajú kurz pre psov, kde ich učia hovoriť!”„Nehovor… A čo to obnáša?“, diví sa otec. „No pošli Alíka a 3 tisíc a ja ho nechám zapísať”, kuje železo syn. Alík a peniaze dorazili a mladý je zas na pár mesiacov v pohode. Ale po čase sa minú peniaze a neostáva nič iné ako volať otcovi znovu. “Alík? Ten melie piate cez deviate, to sa už nedá počúvať”, hovorí zvedavému otcovi, “ale predstav si otec, že u nás na fakulte otvárajú kurz, kde učia psov čítať!”. „No teda, keď už Alík hovorí, tak nech vie aj čítať!”, hovorí otec. „Výborne otec, pošli ešte 3 tisíc  a ja Alíka prihlásim”, uzatvára syn. Na konci školského roku mladému neostáva nič iné, len prísť domov. Čo teraz? Kedže si nevie poradiť tak Alíka zastrelí. Doma sa otec hneď vypytuje: „Tak kde máš Alíka?“ “Ale otec, predstav si. Dnes ráno si pri raňajkách čítame noviny. Hovorím Alíkovi: ‚tak dnes ideme domov‘. On zloží noviny a hovorí: ‚To som zvedavý či ma otec zase zoberie so sebou, keď pôjde do lesa súložiť so Skálovou‘“. Otec sa začervená a skočí chlapcovi do reči: „Dúfam, že si ho zastrelil, hajzla podvraťáckeho!“. „Si píš, otec“.