Na matrike:
…„Ďalší prosím.“
„Dobré ráno, radi by sme sa vzali.“
„Vaše mená, prosím.“
„Ján a Peter Hudákovci.“
„Vy ste príbuzní? Vidím, že ste si podobní.“
„Áno, sme bratia.“
„Bratia? Tak to sa nemôžete vziať!“
„A to už prečo? Vy vari nesobášite páry rovnakého pohlavia?!“
„Ale samozrejme. Tisíce! Ale nie súrodencov, to by bol incest!“
„Incest? My ale nie sme homosexuáli.“
„Nie? Tak prečo sa chcete zobrať?“
„Samozrejme pre finančné výhody. A máme sa radi. Žiadne iné vyhliadky okrem toho nemáme.“
„Ale my sobášime iba homosexuálov a lesbičky, ktorým boli odopreté práva zaručené ostatným občanom.
Keďže nie ste homosexuáli, môžete si vziať ženu.“
„No ale moment, to predsa môžu aj homosexuáli. To, že nie som homosexuál ešte neznamená,
že si chcem vziať nejakú ženskú! Ja sa chcem oženiť iba tuto s Petrom – a ja zase s Jankom.
Vy nás vari budete diskriminovať iba preto, že nie sme homosexuáli?!“
„Dobre, dobre, nechajme to tak. Tu máte tie papiere. Ďalší.“
„Ahoj, chceme sa zobrať!“
„Mená?“
„Jozef Šmajda, Jana Janíčková, Robert Groch a Júlia Jahnáková“
„A kto si berie koho?“
„My všetci sa chceme navzájom oženiť a vydať.“
„Ale veď ste štyria!“
„Správne. Štyria normálni bisexuáli a máme sa naozaj radi. Ja milujem Janu a Roberta, Júlia
miluje Roberta a Jana a Robert zase miluje Juliu a mňa. Takže sa chceme všetci zobrať. Spečatiť svoje sexuálne preferencie v manželskom zväzku je tá jediná správna cesta.“
„My ale sobášime iba homosexuálne a lesbické páry.“
„Takže vy diskriminujete bisexuálov?!“
„Nie, nie, ibaže tradičná predstava manželského zväzku sa týka párov.“
„Ale odkedy sa zastávate tradície?“
„Nie, to nie, chcel som iba povedať, že niekde predsa musí byť stanovený nejaký limit.“
„A to už kto povedal?!
Neexistuje žiadne logické zdôvodnenie limitovať sobáš iba pre dvojice.
Väčšie skupiny sú omnoho lepšie! Okrem toho, máme svoje práva. Starosta mesta vyhlásil, že
ústava zaručuje rovnaké práva všetkým. Okamžite sem navaľ ten sobášny list.“
„Tak dobre. Ďalší prosím.“
„Dobrý deň, chcem sa oženiť.“
„Mená?“
„David Dukát.“
„A meno partnera?“
„Žiadne nie je, ja si chcem vziať sám seba.“
„Sám seba?! Čo tým myslíte?“
„Nuž, môj psychiater tvrdí, že mám rozpoltenú osobnosť. Takže by som rád tie dve polovice
spojil zväzkom. Aby som mohol podávať daňové priznanie ako rodina.“
„V poriadku. Tu máte ten papier.
Ďalší! Tá pani s tým kokršpanielom, prosím.“
Už ste sa posrali z kapusty?
Som alergický na kapustu, jedno či surová, varená, dusená alebo vo vianočnej kapustnici, vždy sa z nej poseriem. Je to otázka sekúnd, alergia. Minule som sa vracal zo služobky v Rakúsku, zastavil som sa na pumpe a dal som si výborný zeleninový šalát, mňam. Bola v ňom však zamaskovaná kapusta, fuj. To som však zistil, až keď som sedel v aute, švihal si to po diaľnici a ozvali sa známe tlaky.
Keď začnú tieto tlaky mám zhruba minútu aby som zasadol na trón. Verte či nie, za tých strašne, ale strašne dlhých 60 sekúnd, som nemal šancu auto niekde odstaviť. Bolo mi to jedno, či je v okolí nejaký strom alebo len rovné pole, na parkovisko som ani nepomyslel, ale práve sa zbiehali a rozdvojovali pruhy, zabetónovaná situácia. Jednoducho som to neudržal a pustil som to, cítil som sa ako dojča. Nakoľko som bol na služobke len na otočku, nemal som so sebou žiadne veci na prezlečenie. Nezostávalo mi nič iné, len v takom stave ako som bol cestovať domov. Tento pocit neprajem zažiť ani najhoršiemu nepriateľovi. Neviem z čoho je hovno zložené ale po čase to začne šťípať ako maďarská paprika a smrdí to čoraz nástojčivejšie. Bohuprisahám až raz budem mať dieťa, budem mu tie plienky kontrolovať každú chvíľu, nech sa vo svojich výkaloch neparí, viem čo to je.
Trpel som ako starý Jób kým som konečne prišiel na hranice. Prvá kontrola rakúska. Vonku už bolo celkom teplo, tak colníci nesedeli v búdkach ale vyhrievali si kosti na zubatom slniečku. Rakušák sa ma pýta, čo veziem, ja mu na to, že nech sa nehnevá, že som sa posral. Len pristúpil a natiahol nozdrami arómu čo sa mi rynula z pootvoreného okna na aute, jediné čo zo seba dostal bolo: „Du Schwein!“ a ukázal mi aby som padal ďalej, ani pas nechcel. Reku keď je to také jednoduché, skúsim to na slovenskej strane tak isto. Tu som sa však prerátal, keď som krajanovi oznámil, že som mal črevnú nehodu len sa neveriaco zatváril a pozrel na kolegu. Kolega schizofrenický typ zreval: „Never mu, drogy vezie!“. Nasledovala dvojhodinová kompletná prehliadka auta. Na osobnú si netrúfli, deodorant zaberal. Keďže ako som spomínal štípalo to viac ako čertovsky, riešenie som videl jediné, nohavice dolu a počkať kým ma pustia domov.
Týmto by som chcel pozdraviť všetkých, ktorí videli na hraniciach týpka, so stiahnutými nohavicami a trenkami na členkoch, s voľne spustenou košeľou, otočeným zadkom smerom k vánku, ktorý povieval a ktorý snažil sa aspoň týmto spôsobom ulahodiť trpiacej časti tela. Stretneme sa v Stupave na Dni zelá.
P.S. Mám na predaj auto, v dobrom stave, málo jazdené, len nejde vyvetrať.
