POSÚVANIE DÔCHODKOVÉHO VEKU.

Idem z práce. Mám 73 rokov.Musím ísť vlakom, pretože som
o vodičák prišiel ako zdravotne nespôsobilý.Potom, čo
mi vo vlaku cvikne lístok sprievodca s načúvacím prístrojom a
silnými dioptriami, vystupujem.
Vystupujem veľmi opatrne. Mám totiž len jedno oko.
To pravé mi vypichol 70-ročný očný chirurg pri odstraňovaní
šedého zákalu, keď sa mu triasli ruky, pretože mal Parkinsona.
Z lokomotívy vyťahujú strojvedúceho na invalidnom vozíku.
Prechádzam staničnou halou, ktorú stráži hrbatý policajt, ktorý sa práve
pomočil.Opäť to nestihol.
Vychádzam von a idem na električku.Vodička žiada cestujúcich, aby jej
povedali, kde má zastaviť, pretože trpí
stratou pamäti.
Vystupujem a mám hlad. V reštaurácii mi čašník oznamuje, že jedlo dostanem,
ak sa podarí dostať kuchára z kómy.
Objednávam si pivo, ale čašník kvôli trasľavým rukám polovičku vyleje, než
dôjde k môjmu stolu.Chcem zaplatiť, ale čašník nerozozná päťku od desiatky a
nemôžeme prísť na to, koľko má vlastne vrátiť peňazí.
Pomáhame si kalkulačkou v mobile s veľkým displejom pre seniorov.
Idem domov.
Moje deti vo veku 48 a 50 rokov sa ma pýtajú, či by som im nepomohol nájsť
akúkoľvek prácu ?
Nie, deti moje, na to ste ešte príliš mladí.
Ešte pracujeme MY.
Večer idem do Národného divadla na Labutie jazero.
Beriem si radšej Pampersky, aby som to vydržal.
Predstavenie je hneď v prvom dejstve zrušené, pretože 68-ročná baletka,
predstaviteľka hlavnej role, padá a láme si krčok bedrového kĺbu.
Vraciam se domov. Odložím obe protézy.
Pustím si televíziu a sledujem celoštátne oslavy narodenín prezidenta
Kisku, ktorý sa k našej radosti a v plnej sile, zdravia a sviežosti
dožíva 120 rokov.