Starý, veľmi unavene vypadajúci pes sa mi nedávno zatúlal do

dvora.

Bol dobre živený, a podľa pekného obojku a čistoty kožuchu, bolo

zrejmé, že bolo o neho dobre postarané.

Priateľsky kývajúc chvostom a s hlúpym úsmevom ako to vedia iba

psi, pokorne prišiel za mnou a nechal sa pohladkať po hlave. Celý

šťastný, že nebol odmietnutý sa otriasol a nasledoval ma do domu.

Kráčal pomaly po chodbe, iba oňuchal ponúknutú dobrotu a ľahol si

na koberček do kúta, kde zakrátko zaspal.

Po hodinke spánku sa postavil, otriasol sa a opäť priateľsky

kývajúc chvostom kráčal ku dverám. A ja som ho pustil von.

Nasledujúci deň sa vrátil, opäť ma pozdravil na dvore, šiel do

domu na to isté miesto v kúte a zase spal asi hodinu.

A toto sa opakovalo pár týždňov...

Celý zvedavý som napísal a pripol mu na obojok zdrap papiera s

týmto odkazom:

"Rád by som zistil, kto je majiteľom tohto nádherného milého psa,

a spýtal sa, či ste si vedomí, že skoro každé odpoludnie váš pes

príde do môjho domu a tu si pospí?"

Nasledovný deň si pes prišiel pre svoj spánok s novým odkazom

pripevneným na obojku:

"Volá sa Rusty a žije v rušnej domácnosti so

šiestimi deťmi, dve z nich sú menej ako trojročné

a snaží sa dospať. Mohla by som s ním zajtra prísť aj ja?"