Starý, veľmi unavene vyzerajúci pes sa mi nedávno zatúlal do dvora. Bol dobre živený, a podľa pekného obojku a čistoty kožuchu, bolo zrejmé, že o neho bolo dobre postarané.

Kývajúc priateľsky chvostom a s hlúpym úsmevom, aký vedia len psy, prišiel pokorne za mnou a nechal sa pohladkať po hlave. Celý šťastný, že som ho neodmietol sa oklepal a sledoval ma domov.

Kráčal pomalý po chodbe, iba oňuchal ponúknutú pochúťku, ľahol si na koberec do kutá a za chvíľu už spal.

Po hodine spánku sa postavil, oklepal, a znovu priateľsky pritom vrtiac chvostom od kráčal k dverám.A ja som ho pustil von.

Nasledujúci  deň sa vrátil, znovu ma pozdravil na dvore, išiel dovnútra na rovnaké miesto a v kúte zase asi hodinu spal.Toto sa opakovalo po niekoľko týždňov … Celý zvedavý som napísal a pripol mu na obojok kúsok papiera s odkazom:

„Rád by som zistil, kto je majiteľom tohto nádherného a milého psa a spýtal sa, či viete, že skoro každé dopoludnie váš pes príde do môjho domu a hodinu tu spí?“

Nasledujúci deň sa pes prišiel vyspať s odpoveďou pripevnenou na obojku:

“ Volá sa Rex a žije v rušnej domácnosti so šiestimi deťmi, dve z detí sú menej ako trojročné.Snaží sa len oddýchnuť si a vyspať sa.Mohla by som s ním zajtra prísť aj ja? „